Väčšina z nás máva lepšie i horšie dni. Nie vždy sa skrátka darí. V týchto zlých dňoch sa v nás často nahromadí hnev, stres i smútok. Nevieme ako to ventilovať a snažíme sa to v sebe udržať. A vtedy bum. Príde niekto koho máme radi a nejako nám pripomenie všetko zlé, čo sme v poslednej dobe zažili alebo spraví niečo, čím nás naštve. V normálnej situácií by nás to iba trochu rozhnevalo. Lenže v tejto chvíli vypustil „krakena.“
Prečo sa vieme lepšie ovládať v spoločnosti tých, na ktorých nám menej záleží? Zväčša preto, že tí, na ktorých nám záleží, patria do skupiny ľudí, ktorým záleží na nás. Cítime sa pri nich sebavedomejšie, otvorenejšie, uvoľnenejšie. Menej nám záleží na tom, čo si o nás pomyslia, ak spravíme niečo bláznivé. Nebojíme sa strápnenia ani odsúdenia. Paradoxne sa k tým, na ktorých nám najviac záleží chováme najmenej ohľaduplne.
A nie je aj taká láska? Nie len milenecká, ale i priateľská či rodičovská? Plná vášnivých reakcií, hnevu, sĺz, bolesti a odpustenia. Možno to, že sa občas pohádame, dáme priechod emóciám a zľahka ohovárame, práve dokazuje našu lásku. Podľa mňa je lepšie ísť z extrému do extrému ako sa držať jednej nudnej nalinajkovanej hranice. Radšej budem cítiť veľkú lásku a radosť a medzitým hnev a smútok, než nudný stereotyp. Nemenné, chladné a neurčité reakcie. Podľa mňa práve to robí naše vzťahy výnimočnými. To, že sa dokážeme do krvi pohádať a vzápätí si odpustiť.
