Už som bola unavená. Naozaj unavená zo všetkého, čo si môžete predstaviť. Ilúzia o niečom, čo vlastne ani nie je. Unavená do takej hĺbky, že som prestala ignorovať všetko. To bola moja rezignácia na náznak seba-ľútosti. Ignorovala som dokonca aj seba a svoje pocity. Náhla nevoľnosť, ktorá príde keď už máte naozaj dosť. Naraz som si vstúpila do svedomia a začala sa hľadať. Hľadala som svoje „ja“, niekde tam vzadu , kde som prekypovala slasťou a nadšením. Aj to, čo robím teraz, aj to čo som robila a aj to čo vlastne chcem. A čo vlastne chcem? 
zdroj: unsplash.com
Točila som sa sama v sebe a skúšala nájsť niečo zabudnuté. Popritom som si uvedomila že nato potrebujem seba a svoju hlavu. Nechcelo sa mi s nikým ani len rozprávať. Teatrálne som mykala plecami na každú nezodpovedanú otázku. Takisto k mojej osobe som nevedomky strácala chuť vôbec odpovedať. Odpovedzte si aj sami.. Nebolo by to zavrhnutie každej osoby v mojej blízkosti. Bola to jednoducho sloboda, ktorá vykúkala v každej jednej možnosti , ktorá okolo mňa čo i len prešla. Snažila som sa uspieť, nájsť smer a byť pokojná. Spokojnosť a dobro príde až vtedy, keď začnete mať rady sami seba. Chcela som byť na moment sama, sama vo svojom svete. Sama, sama, sama..
