O tom, ako sa ľudia nedokážu ospravedlniť

„Asi je urazený, možno nahnevaný.“  Povedala som kamarátke pri dvojke červeného, keď sme sedeli v reštaurácii a čakali, kým nám donesú objednané jedlo.

„Nevadí, jeho to prejde, veď vieš, aký je, naozaj ťa má rád.“ S úsmevom skonštatovala a odpila si. Nebola som si tak celkom istá, či ho to prejde, predsa len, ja som bola tá, ktorá mu to povedala priamo do očí, bez servítky. Ešte v ten deň som sa mu ospravedlnila, ale stále bol smutný a jeho odpoveďou bolo „V poriadku, nič sa nestalo.“ Ale stalo. Mali sme si spraviť romantický večer pri PS4 a víne, potom ísť na vatru, sadnúť si k nej, byť s priateľmi a pozerať sa ako oheň pomaly klesá. Sledovať hviezdy a smiať sa na zábavných historkách, ktorých nie je nikdy dosť.

zdroj: unsplash.com

Tak prečo bol stále urazený? Prečo ho to stále bolelo? Chlapi nie sú  kameňa, ako to na povrch vyzerá, nie sú z ocele, sú to chlapi, ľudské bytosti. Aj ich trápia, rovnako ako nás, vykonané skutky či vyslovené slová, ktoré tak moc bolia. Zviera im žalúdok a lesknú sa im oči, chodia so sklonenou hlavou a kŕčovitým úsmevom na tvári. Ospravedlnenie niekedy nestačí, ako sa hovorí, čas všetko zahojí. V tomto prípade určite. ON potrebuje čas, potrebuje vstrebať tie slová, písmenko po písmenku a zrovnať si to všetko v hlave.

Vzťahy sú komplikované a treba sa o ne starať a budovať ich. Hádka je len dôkazom lásky medzi dvom ľuďmi. Každý vzťah je iný, je niečím výnimočný. Ten náš je začiatkom. Začali sme ako kamaráti s výhodami, dohodnuté pravidlá sa začali porušovať. Nie, nie som naivná aby som si myslela, že to skončí ako v romantickom filme a my budeme spolu až do smrti. Ale niečo nás spája, nejaké puto medzi nami je. Je to silné oceľové lano, také čo drží mosty pred pádom do riek. Ale aj ono sa môže raz pretrhnúť a rieka ho vezme so sebou.

zdroj: unsplash.com

Ľudia na seba prestávajú brať ohľad a ospravedlnenie sa berú ako potupu, ako prehru. Pritom si myslím, že je to prejavom lásky, toho, že Vám na tom druhom záleží a nechcete o neho prísť.

Priznať si chybu nie je prehra, je to práve naopak výhra nad výhry. Nie, nezískate žiadnu cenu, medailu alebo pohár, získate niečo viac, dôveru a náklonnosť daného človeka.