Slová, ktoré sú známe každému jednému z nás. Už odmalička nás učia, že nie každý tu bude pri nás navždy. Ako malé deti túto múdrosť vnímame ako fakt týkajúci smrti, keď nám zomrie blízka osoba. Starí rodičia pri rozprávaní svojich životných zážitkov, spomenú osoby, s ktorými už nie sú v kontakte a vtedy im položíme otázku: ,,A čo sa stalo s tým tvojím kamarátom?“ A oni s úsmevom a bez vysvetľovania nám, svojim vnúčatám odpovedia: ,,Srdiečko, vieš, nie každý bude tvoj kamarát.“ 
zdroj: unsplash.com
V materskej škole sa môžeme akokoľvek veľmi snažiť a požičiavať hračky panovačným spolužiačkam, len aby sa s nami skamarátili, žiaden úspech. Pri dospievaní si začneme uvedomovať, že to platí aj pre iné aspekty života. Zisťujeme, že nie každý, kto sa tvári ako náš kamarát ním aj naozaj je. Prichádzajú prvé sklamania, falošní priatelia, ktorí sú tu pre nás, len keď slnko svieti a počas búrky utečú za druhými a my prestávame byť pre nich zaujímavými. Rodičia sa nás počas puberty snažia pripraviť na život, miesto kde slnko stále nesvieti. Upozorňujú nás na naše prvé pády, nenaplnené očakávania, sny a ľudí. Keď im rozprávame o našich prvých láskach, o plánovaní našej spoločnej budúcnosti snažia sa nám naznačiť, aby sme hlavu nemali až tak vysoko v oblakoch. Keď príde na ich slová, často nechápeme, kde sa stala chyba. Nezoberieme si to veľmi k srdcu.
Po maturite nás čakajú prvé záväzné rozhodnutia, dostávame sa do sveta dospelých. Veľa ,,dospelákov“ ani nevie, čo chce a čo nechce mať vo svojom živote. Nájdu sa aj šťastlivci, ktorí v tom už majú jasno a jedinci, ktorí sú z pojmu život zmätení. Pre nás, ktorí sme sa rozhodli pokračovať v štúdiu otvára svoju náruč vysokoškolský život, pod ktorým si predstavíme ,,party hard“, nezáväzný život, slobodu do rodičov. Každý to však inak vnímame.
