Niekedy jednoducho nedokážeme opustiť to, čo nás nerobí šťastnou
Z-Blog
Nerozumiem tomu. Ako mám začať? Mám spomínať? Mám riešiť fakty? Alebo city? Slová či činy? Klamstvá a podrazy alebo pomoc a radosť? Akokoľvek to skúšam, nedáva to význam. Nikdy! A to preto, lebo zakaždým skončím na tom istom mieste, bez pohnutia. Tak mi pomôž, prosím. Skutočne potrebujem porozumieť tomuto zvláštnemu nekonečnému vzťahu bez spravodlivosti a úprimnosti. Áno nekonečnému, to znie síce dobre, ale v skutku je nekonečným v zlom svetle.
Nedokážem to ukončiť a ty mi to veľmi nezľahčuješ, pretože mi to nechceš dovoliť a to bez vysvetlenia, ktoré začínam akútne potrebovať. Takmer ako slnečnica slnečné lúče. Ako pôda dážď. Ako zver les. Ako šarkan vietor. Tak ako kedysi ja teba a ty zas mňa. Kedysi dávno. Keď sme boli takí šťastní a takí zaľúbení, že nám na sebe nič neprekážalo.















