Natália Homolová: Náš blogerský export, ktorý rozkvitá v Londýne
Móda
Povedz mi na začiatok, kto vlastne je Natália Homolová 🙂
Meno už poznáš, mám… počkaj, 26 rokov (smiech) a pracujem viac-menej ako blogerka. Vyštudovala som fashion management na London College of Fashion, predtým som chodila na Obchodnú akadémiu v Martine. Odtiaľ aj pochádzam. V Londýne som už 8 rokov. A popritom sa sama seba občas pýtam, čo chcem v živote robiť. Ani po tých 8 rokoch to stále neviem. (smiech)
Si známa vďaka svojmu blogu, Natinstablog, ktorý medzi slovenskými patrí medzi tie najvýraznejšie. Ako si si ho vybudovala?
Blog funguje už dva roky, no začínala som len s účtom na Instagrame – preto aj to meno, NatINSTAblog. Vždy som ako mladšia snívala o tom, že budem modelkou a na Instagrame som sa odrazu mohla fotiť, ako som chcela. Veľa ľuďom sa moje výtvory páčili a okolie ma začalo nabádať k tomu, aby som si založila vlastný blog. Jeden z dôvodov bol aj ten, že ak by som si prostredníctvom blogu vytvorila solídnu základňu, mohla by som na tom, čo ma tak bavilo, začať aj zarábať. Stránku som si teda založila, pričom spočiatku som na nej len predávala svoje oblečenie a doplnky. Až potom som začala sama fotiť, tvoriť, jednoducho robiť to, čo sa na blogoch bežne robí.
To bolo obdobie plné výziev, pretože som nikdy nepísala rada a písanie k blogom akosi patrí. (Bola som skôr matematický talent.) Rovnako som ani neovládala technické stránky blogu, čo je dôvod, prečo som si stránku založila na platforme Vixx. Tá sa na blogy až tak nehodí a stále mi celkom nevyhovuje, no neviem si nájsť čas ani peniaze na úplné prerobenie stránky. Raz. Dnes už by som si vybrala WordPress, ktorý je na podobné účely najlepší.
Mala si pri zakladaní nejakú centrálnu ideu o tom, čo by mal blog ľuďom ponúkať? Naplnila sa?
Nechcela som si z blogu urobiť svoj denníček a písať tam o tom, ako sa dnes cítim, čo ma trápi, a podobne. To podľa mňa ľudia nepotrebujú čítať. Ja im chcem ponúknuť niečo pekné, veselé, možno ich inšpirovať – dať im niečo, čo zlepší náladu a urobí deň krajším. Zároveň sa nechcem štylizovať do niečoho, čo nie som – do roly nejakej perfektnej bárbiny, ktorá je vždy dokonalá, vysmiata, jednoducho, celá fake. Veľa ľudí to tak robí (a iní ľudia im to žerú). Ja som si k odoberateľom a neskôr aj fanúšikom chcela vytvoriť normálny vzťah a byť niekým, koho budú považovať za skutočného človeka. Preto sa prezentujem taká, aká som – jeden deň pekná, iný škaredá (smiech). A sústreďujem sa na módu, ktorá vždy bývala a aj je mojou vášňou.
Apropo, móda ako vášeň. Nie všetci majú pochopenie pre toto smerovanie, čo je na Slovensku aj celkom opodstatnené. Ako reagovali vaši?
No, neboli úplne nadšení. (smiech) Ocino je plastický chirurg, takže by bol určite radšej, keby som bola doktorka. Ja som sa napriek tomu rozhodla pre módu – ale spojenú s ekonomickým smerom, ku ktorému som mala našliapnuté už vďaka strednej. Nechcela som ale celé dni sedieť za stolom a robiť účtovníčku, na druhej strane, na Slovensku sa dá móda študovať len ako dizajn. Takže keď tak, muselo to byť zahraničie. V Londýne som mala už brata a bolo to celkom blízko, tak bolo rozhodnuté.
Ale nezačala som študovať hneď. Aby som sa trochu oťukala, najskôr som dva roky pracovala v rôznych obchodoch: Massimo Dutti, Armani a potom v Matches Fashion, kde sa sústreďujú známe high-end značky. Tam sme mávali rôzne školenia, stretávali sme sa s dizajnérmi – jednoducho, pričuchla som k svetu módy a chcela doň patriť aj inak. (A v obchode som raz stretla Amy Winehouse!) Celá táto skúsenosť sa mi veľmi zapáčila, lebo som zrazu mala vlastné peniaze, bývala som sama, v novom meste, bez rodičov. Jednoducho, viac slobody. A v Matsches som pracovala aj neskôr popri štúdiu.
Vieš porovnať systém vzdelávania u nás doma s tým anglickým? Ako by si ho ty ohodnotila?
Mne najviac imponovalo to, že zatiaľ čo na Slovensku sa na výškach musia študenti hlavne bifliť, nás skôr učili, ako sa k informáciam dostať a ako s nimi pracovať. Nielen ich vedieť odrecitovať a potom zabudnúť a nikdy viac nepotrebovať. Mohli sme si pomáhať kalkulačkami, knihami – čo viac odráža to, ako to funguje v skutočnom živote. Fungujú tu skôr eseje a pojem ústnej skúšky vôbec nepoznajú.




















