Natália Homolová: Náš blogerský export, ktorý rozkvitá v Londýne

Povedz mi na začiatok, kto vlastne je Natália Homolová 🙂 

Meno už poznáš, mám… počkaj, 26 rokov (smiech) a pracujem viac-menej ako blogerka. Vyštudovala som fashion management na London College of Fashion, predtým som chodila na Obchodnú akadémiu v Martine. Odtiaľ aj pochádzam. V Londýne som už 8 rokov. A popritom sa sama seba občas pýtam, čo chcem v živote robiť. Ani po tých 8 rokoch to stále neviem. (smiech)

Si známa vďaka svojmu blogu, Natinstablog, ktorý medzi slovenskými patrí medzi tie najvýraznejšie. Ako si si ho vybudovala? 

Blog funguje už dva roky, no začínala som len s účtom na Instagrame – preto aj to meno, NatINSTAblog. Vždy som ako mladšia snívala o tom, že budem modelkou a na Instagrame som sa odrazu mohla fotiť, ako som chcela. Veľa ľuďom sa moje výtvory páčili a okolie ma začalo nabádať k tomu, aby som si založila vlastný blog. Jeden z dôvodov bol aj ten, že ak by som si prostredníctvom blogu vytvorila solídnu základňu, mohla by som na tom, čo ma tak bavilo, začať aj zarábať. Stránku som si teda založila, pričom spočiatku som na nej len predávala svoje oblečenie a doplnky. Až potom som začala sama fotiť, tvoriť, jednoducho robiť to, čo sa na blogoch bežne robí.

To bolo obdobie plné výziev, pretože som nikdy nepísala rada a písanie k blogom akosi patrí. (Bola som skôr matematický talent.) Rovnako som ani neovládala technické stránky blogu, čo je dôvod, prečo som si stránku založila na platforme Vixx. Tá sa na blogy až tak nehodí a stále mi celkom nevyhovuje, no neviem si nájsť čas ani peniaze na úplné prerobenie stránky. Raz. Dnes už by som si vybrala WordPress, ktorý je na podobné účely najlepší.

Mala si pri zakladaní nejakú centrálnu ideu o tom, čo by mal blog ľuďom ponúkať? Naplnila sa?

Nechcela som si z blogu urobiť svoj denníček a písať tam o tom, ako sa dnes cítim, čo ma trápi, a podobne. To podľa mňa ľudia nepotrebujú čítať. Ja im chcem ponúknuť niečo pekné, veselé, možno ich inšpirovať – dať im niečo, čo zlepší náladu a urobí deň krajším. Zároveň sa nechcem štylizovať do niečoho, čo nie som – do roly nejakej perfektnej bárbiny, ktorá je vždy dokonalá, vysmiata, jednoducho, celá fake. Veľa ľudí to tak robí (a iní ľudia im to žerú). Ja som si k odoberateľom a neskôr aj fanúšikom chcela vytvoriť normálny vzťah a byť niekým, koho budú považovať za skutočného človeka. Preto sa prezentujem taká, aká som – jeden deň pekná, iný škaredá (smiech). A sústreďujem sa na módu, ktorá vždy bývala a aj je mojou vášňou.

Apropo, móda ako vášeň. Nie všetci majú pochopenie pre toto smerovanie, čo je na Slovensku aj celkom opodstatnené. Ako reagovali vaši?

No, neboli úplne nadšení. (smiech) Ocino je plastický chirurg, takže by bol určite radšej, keby som bola doktorka. Ja som sa napriek tomu rozhodla pre módu – ale spojenú s ekonomickým smerom, ku ktorému som mala našliapnuté už vďaka strednej. Nechcela som ale celé dni sedieť za stolom a robiť účtovníčku, na druhej strane, na Slovensku sa dá móda študovať len ako dizajn. Takže keď tak, muselo to byť zahraničie. V Londýne som mala už brata a bolo to celkom blízko, tak bolo rozhodnuté.

Ale nezačala som študovať hneď. Aby som sa trochu oťukala, najskôr som dva roky pracovala v rôznych obchodoch: Massimo Dutti, Armani a potom v Matches Fashion, kde sa sústreďujú známe high-end značky. Tam sme mávali rôzne školenia, stretávali sme sa s dizajnérmi – jednoducho, pričuchla som k svetu módy a chcela doň patriť aj inak. (A v obchode som raz stretla Amy Winehouse!) Celá táto skúsenosť sa mi veľmi zapáčila, lebo som zrazu mala vlastné peniaze, bývala som sama, v novom meste, bez rodičov. Jednoducho, viac slobody. A v Matsches som pracovala aj neskôr popri štúdiu.

Vieš porovnať systém vzdelávania u nás doma s tým anglickým? Ako by si ho ty ohodnotila?

Mne najviac imponovalo to, že zatiaľ čo na Slovensku sa na výškach musia študenti hlavne bifliť, nás skôr učili, ako sa k informáciam dostať a ako s nimi pracovať. Nielen ich vedieť odrecitovať a potom zabudnúť a nikdy viac nepotrebovať. Mohli sme si pomáhať kalkulačkami, knihami – čo viac odráža to, ako to funguje v skutočnom živote. Fungujú tu skôr eseje a pojem ústnej skúšky vôbec nepoznajú.

Ty sídliš v Londýne, čo má na blog a jeho obsah iste veľký vplyv. Myslíš si napriek tomu, že sa dá úspešný a výnosný blog viesť aj u nás doma? 

Podľa mňa určite, pokiaľ má ten človek v sebe potrebný cit a zaujímavý štýl. Mamina mi nedávno posielala blog jednej černošky, ktorá žije v nejakej chudobnej africkej krajine (nepamätám si, bohužiaľ, jej meno) a vytvorila si blog s oblečením, ktoré si sama vytvára z rôznych pestrofarebných látok so skutočne nízkymi nákladmi. A stala sa z nej známa blogerka. Takže si myslím, že keď človek chce a snaží sa, dá sa to aj z Hornej Dolnej. (smiech) Problémom u nás môže byť akurát to, či sú značky za reklamu ochotné platiť. Ak si ale popritom človek vytvorí zastúpenie na rôznych sociálnych sieťach (napr. Youtube), môže zarábať aj tam.

Ako to presne so ziskami a navštevovanosťou funguje u teba? Dá sa z blogerstva vyžiť?

Najviac peňazí, z mojej osobnej skúsenosti, sa dá získať za bannery, ktoré sú umiestnené na stránke. Platia mi potom rôzne buď len za to, že tam tie bannery proste sú, alebo za kliknutia. Najlepší je samozrejme prípad, v ktorom mi platia len za to, že tam je, no na druhej strany sú značky, ktoré za kliknutia platia naozaj dobre. A potom sa dá zarábať aj tým, že značkám robím reklamu. Fotím sa v ich oblečení, alebo o nej napíšem, poprípade niečo poviem, spomeniem. To treba robiť s rozumom, pretože okaté reklamy ľudia nemajú radi (zato ale dobre vynášajú). Radšej mám, keď mi značky sponzorujú také outfity, s ktorými sa viem zosobniť. Akýsi product placement.

Čo sa týka vzhliadnutí, unique visitors má môj blog asi 7,000 mesačne, čo síce nie je neskutočne veľa, no hovorím, toto číslo sa dopĺňa s inými sociálnymi sieťami. Na Instagrame mám vyše 25,000 followerov a na Youtube, ktorý som rozbehla iba nedávno, skoro tisíc. Oni tí subscriberi a followeri pribúdajú vo vlnách, niekedy vo veľkom, inokedy to zase ide pomaly. Z blogerstva sa určite vyžiť dá. Ja som sa do toho bodu ešte celkom nedostala, no som na najlepšej ceste 🙂

Spomínaš Youtube – prečo si sa rozhodla stať sa aj vlogerkou? 

No, pramení to hlavne z toho, že na Youtube si môžem byť vlastným pánom. Existujú blogy, kde sa baby fakt len fotia. Zapózujú a zvyšok za ne urobí tím. Tam ja ale ešte nie som. Musím si vždy buď zohnať fotografa – s ktorým sa nie vždy zhodneme na tom, čo má ako vyzerať a ktorá fotka je najlepšia – alebo k tomu primäť priateľa, ktorého aspoň môžem dirigovať. (smiech) Na Youtube si video natočím sama v pohodlí domova, zostrihám ho cez Final Cut a môžem rovno uploadovať. V istom zmysle je to jednoduchšie, aj keď sa stále ešte učím, a veľmi ma to baví. Sledujem ostatných Youtuberov, aby som vedela, čo je populárne, obľúbené, čo sa ľuďom páči. Niekedy sa nestíham čudovať. (smiech) Ja osobne zbožňujem Caseyho Nestata a jeho denné vlogy.

Ak by si mala povedať ľuďom, či sa do rozbiehania blogu vôbec púšťať, čo by si im poradila? 

Iste, skúsiť to sa určite oplatí. Mali by ale poznať ľudí, ktorí im vedia pomôcť a byť tak trochu v tom správnom čase na správnom mieste. A mali by tiež vedieť, že život blogera je len z 10-tich percent státie pred objektívom a z 90-tich percent práca s fotkami, ich upravovanie, uploadovanie, plánovanie toho, čo vôbec idem robiť, zháňanie fotografov, značiek, a tak podobne. Podľa fotiek na Instagrame sa môže zdať, že akurát pózujem a prechádzam sa v outfitoch, ale je to o dosť komplikovanejšie.

Ja som sa musela všetko učiť od základov – od zachádzania s doménou až po prácu vo Photoshope. Googlim, pozerám tutorialy na Youtube, pýtam sa priateľa a trvá mi to asi štyrikrát viac ako profesionálom, ktorí to už robia dlho. Jednoducho, ak to chce človek robiť poriadne, je to full-time práca. A určite by to nemal robiť len preto, aby zarobil. Nie je to úprimné už ani voči tým fanúšikom a followerom a naviac, je to vidno. Pre mňa sú moji followeri kamaráti, pre ktorých to celé vlastne robím a ku ktorým sa snažím byť úprimná. Dokáže ich potešiť napríklad to, keď im odpoviem na ich koment, keď si ich všimnem. Majú pocit, že máme nejaké spojenie, že sme kamaráti a potom ma chcú aj naďalej sledovať. V podstate ma ich pozornosť živí a príde mi neslušné ju ignorovať.

Čo vôbec hovoríš na nedávny boom blogerov, ktorý zasiahol aj Slovensko?

Je to pochopiteľné, keďže blogerstvo je relatívne nové „povolanie“, ktoré donedávna neexistovalo a ktoré k životu priviedol až internet a sociálne siete. Jasné, že o to ľudia majú záujem, je to niečo nové a zaujímavé. Blogerov je skutočne veľa. A niekedy netreba ani svietiť v dave. Sú takí, ktorí sa obliekajú úplne obyčajne – rifle, košeľa, tenisky – a sú aj tak populárni. Zrejme sa v nich ľudia vidia.

A ty sa v budúcnosti vidíš kde? 🙂

No, hovorím, ešte stále som neuzavrela tému toho, čo chcem vlastne v živote robiť. Ale bola by som rada, keby ma blogerstvo dokázalo slušne živiť. Robila by som to, čo ma baví, fotila, písala, cestovala, mala rodinu… Chcem mať štyri deti (mená ešte nemám), tri mačky (tie už máme) a dvoch psov, takže zvládnuť toto všetko pohodlným spôsobom a môcť si dovoliť také bežné veci, to by bolo fajn. Nepotrebujem rozhadzovať, len mať dosť na to, aby som mohla robiť to, čo ma baví. Zároveň by som ale nechcela byť jednou z tých ultra slávnych blogeriek, ktoré nemajú žiadne súkromie a všade ich niekto prenasleduje. Zlatá stredná cesta by bola ideálna. Ale domček pri mori je absolútny ideál.

Vieš si predstaviť, že by si sa vrátila na Slovensko? Čo by tomu muselo predchádzať?

Jedine nejaká dobrá a zaujímavá pracovná ponuka, pretože byť fashion freelance bloger na Slovensku nie je zrovna jednoduché. Zrejme by som skončila na úrade práce. (smiech) U nás je dosť málo pozícií v móde a aj tie si ľudia skôr predávajú medzi sebou. Keď už, asi skôr Praha. Tá je módnemu priemyslu viac naklonená a zároveň viac medzinárodná. Londýn je však na môj druh práce ideálny – na networking, spoznávanie ľudí z brandže, pozvánky na zaujímavé eventy, prehliadky… No na druhej strane je strašne drahý, najmä čo sa týka bývania, a tiež veľmi veľký. Presúvanie a stretávanie sa s ľuďmi je tu celkom náročné, v tom mi Slovensko celkom chýba.

A na Slovensku mi zase chýbajú pekné parky, ktorých je tu v Londýne veľmi veľa. Na to, koľko máme u nás doma zelene a peknej prírody máme žalostne málo parkov. Tu si užívam, keď si môžem do nejakého ísť sadnúť s kamarátmi a pivom, alebo len tak sama. Pri práci, ktorú robím, som stále medzi ľuďmi – či už osobne alebo virtuálne. Preto milujem ticho – napríklad v nejakom tom peknom parku, kde len čvirikajú vtáčiky a ja mám pokoj. To zbožňujem.

Nech máš teda podobných chvíľ čo najviac 🙂 Ďakujeme ti za rozhovor a prajeme aj naďalej veľa úspechov!

zdroj: startitup