Som pre teba až moc obyčajná. Úplne všedné dievča, ktoré vídaš každý deň. Také, na ktoré zabudneš hneď, ako sa s ním rozlúčiš.
No TO dievča, sa na teba každý deň pozerá očami plnými pochopenia, úsmevu a lásky, ktorú ty však nezbadáš. Správaš sa ku mne, akoby som pre teba nemala žiadnu cenu. Je to pravda, že pre teba znamenám tak málo? Vlastne, sám si mi na to už odpovedal. Volala som ťa porozprávať sa, videla som, že ťa niečo očividne trápi, no na to som dostala odpoveď, že kamoši sú ti prednejší. Doslovne.
zdroj: pexels.com
V poriadku, nemusíme pre človeka, ktorý pre nás niečo znamená, znamenať predsa to isté, čo on pre nás. No na človeka, ktorý sa vám zveroval so svojim trápením a odhaľoval vám svoje vnútro, s túžbou po pochopení a opore, som dúfala v niečo viac. Ale aj to je v poriadku. Ľudia odchádzajú, posúvajú sa. Niektorí vpred, niektorí zostanú stáť na mieste a iní začnú cúvať. Nemôžeme však ovplyvňovať ich slobodnú vôľu či ich rozhodnutia, nie sú naše. Aj keď neposlúchli naše rady. My pri nich môžeme len stáť, vypočuť ich, poradiť a znovu pomôcť. Nemôžme na seba prevziať ich problémy. Môžeme im však s nimi pomôcť. A presne to, som sa snažila spraviť i ja. No tiež sa nedá pomôcť tomu, kto o pomoc nestojí.
