Musím zachrániť aspoň jednu ľudskú bytosť a urobím to cez módu

Vstanem o deviatej. Najem sa. O jedenástej mi začína škola.

“Áno, Kristína. Máš ešte dve hodiny,” hovorím si.

Takže dám si ovsené vločky, kakao, pozriem si jeden diel Simpsonovcov, aspoň trošku si zacvičím, aby som sa prebrala a… vyberiem si niečo na seba. Dobre. Ako je vonku? Teplo. Príjemných 21 stupňov. Takže šaty, tenký prehoz na to, topánky, tašku cez plece… či nie. Nie! Dlhý cardigan, vysoké džíny, kvetinkové tenisky a ten hriešne drahý ruksak, ktorý si tak už chránim cez vyše roka. Áno to. Dobre. Zrkadlo, povedz mi a potvrď mi, že dnes to vyzerá dobre na mne. Sakra! Nie. Opäť daj všetko dole. Odznova! Takže. Hm… Krátke tričko, blazer, sukňa so zvýšeným pásom a opätky. Podídem k zrkadlu. Preboha, dnes nie. Dnes sa v tom necítim dobre. Ja vlastne dnes nemám náladu na žiadnu sukňu. Haló! Mysli dievča. Ale nie, dám si predsa len tie vysoké džínsy s teniskami a biele tričko…. Či?

Zatiaľ čo som ja, Kristína, vyskúšala všetky možné varianty ako sa dnes cítiť dobre či vyzerať dobre, v Bangladéši od piatej rána drela istá žena za 2 doláre na deň na to, čo som ja práve zvliekla.

Nebudem klamať, že mám rada módu, nebudem klamať, že nechodím po nákupných centrách. A ani nebudem klamať, že som kedysi veľmi rada hromadila veci. Veď čím ich máš viac, tým sa lepšie dá vyberať a kombinovať. Aha, tak preto som stála tú hodinu a pol pred zrkadlom a nevedela, čo na seba. To je presne tá chyba. Mám toho až tak veľa, a neviem si vybrať. Pretože to musí byť iné, no musím sa v tom cítiť dobré, musí to byť výstižné, no normálne a tak ďalej.

Od toho momentu, kedy som toto na sebe pozorovala niekoľko mesiacov som si povedala dosť.

Bol 11. marec a ja som premýšľala čo na seba. Dobre, Kika. Chyť tú vec. Chyť ju. A vyhoď ju. Nie. Predsa to bolo na také krásne tričko lacné a je to moje obľúbené. Či iba pekné? Toto moja hlava robila asi dve hodiny. Doniesla som obrovské vrece.

Tento kabát už nie. Už sa v ňom necítim dobre. PREČ. Toto tričko som už nemala rok na sebe. PREČ!

Jedenásty marec bol pre mňa revolučný. v šatníku mi zostalo päť vecí, dvoje topánky, dve kabelky, jeden ruksak. Áno, ten kvetinkový, ten si veru nedám. Veci som rozdala, či za symbolický ceny predala. Išla som odznova. Nie len vizážou.

Nebudem klamať ,že to bolo skrz nejaký dokument. Nebudem ani klamať, že to bolo skrz svedomie, že mám toho veľa. Je to tým, akým jednoduchším človekom som sa stávala. Moja izba má momentálne jednu posteľ z paliet, jeden stôl, bielu stenu, pár spomienok a vzácne veci, ktorých sa naozaj nezbavím. Bola to vnútorná očista od všetkého.

Nie, necítila som sa ako na psychiatrii a mnohí sa ma dnes pýtajú prečo. Keď nosíte módu, ovplyvňuje Vás to i zvnútra. Verte či nie. Farby šiat Vás ovplyvňujú, úzkosť Vašich nohavíc, materiál Vášho trička. Toto všetko na Vás vplýva, taký často krát máte i deň či náladu. A ak ja môžem vplývať na život čo i len jedného takéto dievčaťa/ženy či muža, ktorí denne vyrábajú také tričko, ktoré je vlastne vyrobené krvou, tak to ovplyvním.

Ovplyvním ho.

Zmením ho.

Pretože chcem a záleží mi na životoch iných. Chcem aby sa aj on/ona smiali pri šálke čaju, vychutnali si prvé jarné lúče a znova uvideli radosť v očiach svojich detí. Jednoducho, aby žili.

Ja verím, že i mojou (ne)kúpou v takýchto obchodoch pomôžem aspoň jednému životu. Pretože to je celoživotná úloha nás, ľudí. Pomôcť či zachrániť aspoň jedného človeka.

zdroj fotografií: elitedaily