Chcem len vedieť, či ti chýbam rovnako silno a bytostne ako ty mne

Zamilovanie sa do teba bolo ako z filmu. Takého, ktorý by som dnes považovala za smiešny a odporne sladký, no vtedy som bola vďaka tebe dňom i nocou v oblakoch. Boli to presne tie „nemôžem spať, nemôžem jesť“ stavy, kedy som sa nevedela nabažiť tvojej prítomnosti, tvojho úsmevu a nášho spoločného užívania si života. Zrazu som si už ani nepamätala, aký bol život pred tým, ako som ťa spoznala. Zrazu si bol mojím životom ty.

Úprimne, ani som nemyslela na to, že by som raz mala byť opäť bez teba. Nemyslela som na to, že by som sa to vôbec niekedy musela naučiť. Bola som presvedčená o tom, že sme spriaznené duše. Že ty a ja jednoducho patríme k sebe.

Chyba. Chyba. Chyba.

freepik.com

Tak rýchlo ako som ti podľahla, som ťa akoby lusknutím prstov stratila. Bolo to ako by som jeden deň žila svoj sen, na tom istom obláčiku v siedmom nebi a na druhý deň sa musela učiť chodiť po tom, ako som z toho obláčika padla na tvrdú zem reality.

Čas vraj lieči, no ja mám pocit, že ten môj iba plynie. A odkedy si preč, plynie akosi pomaly. Koľko času je dosť času? Kedy ten čas začne liečiť? Nemohol by už teraz? Tridsať dní je predsa viac než dosť! Čím viac sa snažím na teba zabudnúť, tým ťažšie je pre mňa chápať, že si sa rozhodol inak. Nech robím čokoľvek, stále si prajem, aby si tam bol. Pretože tak som bola zvyknutá.

Miestami je náš koniec podobný nášmu začiatku. Ani teraz nemôžem spať, ani jesť a jediné na čo myslím, si ty. Kladiem si otázky, na ktoré mi nikdy nik neodpovie. A hlavne, nie ty.

Neviem ako sa žije bez teba. Nemala som totiž v pláne žiť bez teba a tak som sa to nikdy neučila. Odo dňa, kedy som ťa spoznala som riešila len to, ako budeme spolu ďalej rásť, tak ako som intenzívne prežívala náš začiatok, tak poľahky som zabudla na to, že by to niekedy mohlo mať i koniec. Teraz som stratená, pretože som postavená pred hotovú vec a neviem ako ďalej. Je to ako prísť na skúšku, o ktorej som ani nevedela, a tak som sa na ňu neučila.

unsplash.com

Nie som však hlúpa. Viem, že touto cesto budem musieť prejsť. Viem, že sa pomaličky budem musieť naučiť ráno vstávať a dňom kráčať bez teba. Rovnako som si istá, že to zvládnem a dúfam čas bude k moje pamäti natoľko milosrdný, že z nej všetku bolesť vymaže a dovolí tak môjmu srdcu opäť raz milovať.

Aj tak sa ale musím priznať, že to na čo myslím najviac nie je predstava, že sa vrátiš. Nemyslím na to, ako a či si k sebe ešte niekedy nájdeme cestu. Myslím len na to, či sa cítiš rovnako. Tiež sa predsa zobúdzaš sám. Tiež počuješ v rádiu pieseň, na ktorú sme prvý raz tancovali. Tiež sa ťa stará mama opýta ako sa mám a ty jej budeš musieť povedať, že už nie sme spolu. Myslím práve na to, či ti v takýchto chvíľach chýbam.

Nechcem, aby si svoje rozhodnutie ľutoval. Ak si k nemu dospel aj napriek všetkému čo sme spolu mali a plánovali tak bolo dostatočne veľké na to, aby som si priala, aby bolo správne. Chcem len vedieť, že ti niekedy tiež chýbam rovnako silno a bytostne, ako ty mne. Pretože ak boli tvoje city aspoň z polovice tak silné a úprimné ako si mi ich ukazoval, tak ti teda sakra musím chýbať.