Myslím si, že väčšina z nás verí, že sme výnimoční. Každý z nás je v niečom výnimočný, svojím vlastným spôsobom. Lenže na druhej strane sme si v mnohom podobní, takmer rovnakí. Akí teda sme? Záleží od uhla pohľadu. V prvom rade sme všetci ľudia a kým sme ľudskí, tak sme si v mnohom podobní. Svojím spôsobom je správne byť súčasťou davu. Kto túži ostať sám? Ľudí môžeme podľa rôznych kritérií rozdeliť do skupín. Na mužov a ženy. Dospelých a deti. Slovákov, Rusov, Američanov…. Podľa charakteru: športovci, intelektuáli, umelci, rebeli. Ak sme súčasťou jednej skupiny, znamená to, že automaticky nepatríme do inej? Delení je veľmi veľa a naraz môžeme patriť do viacerých.
Ľudia, ktorými sa obklopujeme nás formujú
Priatelia sú rodina, ktorú sme si vybrali. Zväčša sme si najbližší s tými, ktorí sa nám najviac podobajú. Povahou, výzorom, názorom. Máme tzv. rovnakú krvnú skupinu. Keď opustíme našu „komfortnú zónu“ ocitáme sa v reálnom svete. Možno si s cudzím človekom až tak nerozumieme, ale môžeme sa snažiť nájsť niečo, čo máme spoločné. Že je niekto športovec, neznamená automaticky, že nie je múdry. Len ho klasifikujeme podľa dominantnejšej črty. V skutočnosti môžeme byť súčasťou čohokoľvek. Len si s niektorými ľuďmi rozumieme viac ako s inými. To nemusí byť zlé, ale treba sa naučiť prijať každého. Ja verím, že i ten najhorší človek má v sebe kúsok dobra. I keď je nám niekto od začiatku nesympatický, môže nás v živote niečo naučiť. Možno aj v negatívnom zmysle slova, ale dostanete lekciu, z ktorej sa poučíte na celý život.
