Je lepšie ukazovať svetu usmiatu tvár a slzy si nechávať pre seba

Dovoľte mi vyzdvihnúť dôležitosť umenia v živote človeka. Básnik skrýva preplakané noci medzi metaforami vo veršoch, maliar so svojím tancujúcim štetcom vydáva zo svojej duše súženie v pochmúrnych tmavých farbách, hudobník premení melanchóliu na melódiu. Každý z nich si hľadá iný spôsob úniku z tohto neobyčajne obyčajného sveta. A tak sa rodí umenie v rôznych formách.

Všetci sa na seba pozeráme z diaľky cez masky, ktoré si každé ráno nasadzujeme na tvár. Myslíme si, že nás ochránia pred ľuďmi, ktorí ak by vedeli, čo zahaľuje maska, zneužili by to proti nám. Našli by spôsob, ako nám ublížiť. Diaľka vzniká následkom ukrývania nášho skutočného ja. Aj keď sa nás niekto takmer dotýka, cítime jeho dych na koži, môže byť míle vzdialený od tajomstiev našich myšlienok.

Sú v našom živote jedinci, ktorým umožníme, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, preniknúť do nás. Vidia, čo je skryté za maskou. Človek brániaci sa bolesti. Ale práve tragédia je najlepším námetom pre umenie.

 

Nemyslite si však, že ideou umenia je iba utrpenie. Veď aj eufória sa dá vyjadriť mnohými spôsobmi. Máme možnosť vidieť nespočetné množstvo príkladov. No z môjho pohľadu je lepšie ukazovať svetu usmiatu tvár a slzy si nechať pre seba. A práve preto je pre mňa umenie, konkrétne tvorba poézie a prózy, tak veľmi dôležité. Pretože tam majú moje pochmúrne myšlienky možnosť odhaliť sa. S míňajúcim sa atramentom z pera, ktorým píšem verše, sa postupne uvoľňuje súženie a nepríjemná hrča v mojom hrdle.

Zaujala ma definícia, že umenie nie je určené na pochopenie. Často sa zamýšľame: „Čo tým chcel básnik povedať?“ V tom je práve to čaro. Niekedy len samotný autor tuší, čo sa v jeho dielach ukrýva. Niekedy ani on sám.

Dovolím si povedať, že je zaujímavou otázkou, či umenie dokáže zmeniť človeka ako takého. Som toho názoru, že jednoznačne ovplyvňuje jeho pocity a vnímanie reality. Je však otázne, či dokáže zmeniť násilníka na mierumilovného človeka. Alebo nenávisť na lásku. Aj keď medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká hranica.

Na záver mi dovoľ pripomenúť najdôležitejšie. Bez umenia by bol život človeka chabý a všedný. Veď umenie dokáže vyplniť pustotu v našich srdciach, zafarbuje čierno-biely svet farbami dúhy. A taktiež ďakujem umeniu za obohatenie môjho života, úkryt pred bolesťou a pochopenie, ktoré mi nie je dopriate zo strany ľudí.