Prišla som o synčeka v 27. týždni: Otvorený list všetkým mamám, ktoré smútia

Milá žena, milá mama, len ti chcem povedať, že v tej veľkej bolesti a smútku nie si sama. Rozumiem ti. Rozumieme ti. Žien, ktoré prišli o svoje vysnívané bábätko, je, žiaľ, veľa.

Napriek tomu sa o tejto téme stále málo rozpráva. Je to téma, ktorá zostáva tabu, možno aj preto, že ľudia často nevedia, ako zostať pri bolesti niekoho iného.

Strata dieťaťa je niečo, na čo sa nedá pripraviť. Keď som prišla o svojho synčeka v 27. týždni tehotenstva, zmenilo mi to celý svet. Zrazu som sa musela naučiť žiť s bolesťou a smútkom, ktoré som si predtým nedokázala ani predstaviť.

Verím, že samotná bolesť zo straty možno nikdy úplne nezmizne, ale život okolo nej sa môže postupne zväčšovať. Môžu doň opäť prichádzať pekné chvíle, nové zážitky a malé radosti. Nie preto, že by sme zabudli, ale preto, že sa postupne učíme žiť aj s tým, čo nás navždy zmenilo.

Cítila som sa sama, nepochopená a nevypočutá. Bola som sklamaná aj zo svojho vlastného tela, pretože som mala pocit, že nedokázalo ochrániť to najbezbrannejšie, čo môže byť. Ak mávaš podobné pocity, chcem, aby si vedela, že v nich nie si sama.

zdroj: Pexels/RDNE Stock project

Chcela som, aby ma len vypočuli

Potrebovala som byť vypočutá. Bez rád. Bez súdenia. Len ticho a úprimne vypočutá. Žiaľ, stretla som sa s nepochopením, so zbytočnými radami a vetami, ktoré viac zraňovali, než utešovali. Ale aj s ľuďmi, ktorí sa tvárili, akoby sa nič nestalo, a radšej nepovedali vôbec nič. Dodnes neviem, čo bolo horšie.

Pritom niekedy stačilo len ticho objať. Pamätám si na silné a dlhé objatie od kamaráta. Povedal mi iba jednu vetu: „Toto sa nemalo stať. Nemalo.“ A v tej chvíli som nepotrebovala počuť nič viac.

Milá mama, ak počúvaš od ostatných ľudí slová, ktoré ťa zraňujú, skús sa zastať samej seba. Nemusíš prijímať rady, ktoré si si nepýtala, ani vysvetľovať, prečo ťa niečo bolí.

Hovorím ti to aj preto, že ja som to spočiatku nedokázala. Nechcem, aby si si k vlastnej bolesti musela pridávať ďalšiu len preto, že sa bojíš ozvať. Viem, že niekedy to stojí veľa energie, ale aj tvoje pocity a tvoje hranice si zaslúžia rešpekt.

zdroj: Pexels/Edwin Ariel Valladares

Nemusíš byť silná

Nemusíš byť silná, nemusíš sa usmievať, keď ti je ťažko, a nemusíš počúvať, že raz bude všetko dobré, nemusíš robiť nič, čo ti nie je príjemné. Dopraj si čas. Čas pre seba, na smútok aj na všetko, čo potrebuješ precítiť.

Ak ti robí dobre príroda, choď do nej. Ak cítiš, že potrebuješ pomoc, skús psychologičku alebo sa obráť na OZ Tanana, ktoré podporuje rodičov po strate bábätka. Nemusíš na to byť sama a nemusíš všetko zvládnuť vlastnými silami.

Viem, že ak toto čítaš krátko po strate, možno ťa veta o čase bude bolieť alebo hnevať. Presne viem, aké ťažké je predstaviť si, že raz to môže byť aspoň o trochu ľahšie. Som rok a trištvrte od straty svojho synčeka a dnes môžem povedať, že čas mi pomohol.

Nie tak, že by som zabudla alebo že by mi na ňom záležalo menej. Pomohol mi postupne všetko si uvedomovať, precítiť a nájsť spôsob, ako s tou bolesťou žiť. Každá z nás má svoje tempo a nemusíš nikam ponáhľať.

zdroj: Unsplash/Aditya Romansa

Spôsob rozlúčky

Ak si v pôrodnici nemala možnosť rozlúčiť sa so svojím bábätkom tak, ako by si potrebovala, možno si raz budeš chcieť vytvoriť vlastný rituál rozlúčenia. Ty sama vieš najlepšie, či je to niečo, čo potrebuješ, a kedy na to budeš pripravená.

Môžeš si napísať list, zapáliť sviečku, zasadiť kvietok alebo vytvoriť spomienkovú krabičku. Dovoľ si pri tom plakať, ak to tak cítiš. Ale pamätaj, že neexistuje jediný správny spôsob rozlúčky a nemusíš nič robiť len preto, že ti to niekto odporučil.

Ja som si napríklad vytvorila fotoalbum s fotografiami, na ktorých som tehotná, a doplnila som ho o spomienky a zážitky, ktoré sme so svojím synčekom prežili. Aj keď bol so mnou len krátko, máme svoj príbeh. A ja ho chcem mať kam uložiť, tam, kam sa môžem vracať.

Možno si ľudia okolo teba po čase začnú myslieť, že keď už opäť funguješ, usmievaš sa a pokračuješ v živote, už to nebolí. Že si sa so stratou zmierila a zabudla. Ale tak to nie je.

Idem ďalej, pretože život ide ďalej. No môj smútok je stále so mnou. Prichádza vo vlnách. A dnes si už dovolím tieto vlny precítiť. Dovolím si byť smutná, plakať a vracať sa k spomienkam, ktoré sa mi vynárajú. Už viem, že aj v tom je miesto pre moju lásku k synčekovi.

Napriek tomu všetkému svojho syna milujem celým srdcom. Bol s nami krátko, ale naučil nás naozaj veľa. Verím, že je stále pri nás a že sa naše cesty raz opäť stretnú, keď na to príde čas.

zdroj: Pexels/Sarah Chai

Zmena, ktorú si si nikdy nevedela predstaviť

Nechýba mi len ten maličký život, ktorý vo mne rástol. Chýba mi aj tá časť mňa, ktorá žila, keď bol so mnou. Milá mama, viem, že po takejto strate už nič nebude ako predtým. Zmení ťa to spôsobom, ktorý si si nikdy nevedela predstaviť.

A viem, že sú chvíle, keď ti bolesť pripomenie stratu tak intenzívne, že je ťažké myslieť na čokoľvek iné. Aj také chvíle, keď sa ti tvorí a tečie mlieko, no nemáš ho komu dať. A to bolí. Naozaj bolí.

Dovoľ si smútiť, plakať aj mať dni, keď nevládzeš. Nemusíš byť silná každý deň a nemusíš sa nikam ponáhľať. Ale keď raz príde chvíľa, keď budeš vládať aspoň o trochu viac, skús si dopriať aj niečo pekné. Malú radosť, chvíľu pokoja, prechádzku alebo čokoľvek, pri čom sa budeš cítiť aspoň na okamih o niečo lepšie.

Tvoj anjelik bude mať vo svojom srdci navždy svoje miesto. A ty si popri všetkej tej láske a bolesti zaslúžiš aj život, v ktorom bude priestor na pokoj, úsmev a časom možno aj na šťastie.

Nie preto, že by si na svoje dieťatko zabúdala, ale preto, že ho môžeš milovať a zároveň sa postupne znovu učiť žiť. Nemusíš zabudnúť, aby si mohla žiť ďalej. A nemusíš prestať smútiť, aby si si opäť dovolila byť šťastná.

Nie si v tom sama.

Autorka: Sára