Ďakujem, že si sklamal…

Si len človek, ja to beriem. Kvitujem to. Nie je to niečo, za čo by si mal niesť zodpovednosť a platiť za to do konca života. Sama dobre viem, aké jednoduché je zraniť niekoho na kom ti záleží. Je to možné dosiahnuť behom sekundy. Niekedy je to rýchlejšie než žmurknutie. Môžem s hrdosťou povedať, že som sa mýlila. Tá pohlcujúca bolesť sa skutočne dá utlmiť. Časom.

Znie to hlúpo. Je to akoby som sa riadila podľa tých poučiek a básní, ktoré vravia ako veľmi čas lieči len musíš byť trpezlivá. Počas svojich najhorších dní tomuto nepríjemnému faktu odmietaš uveriť. Je to skrátka ťažké. Ale to je mnoho vecí. Nikdy som však nepovedala, že na to zabudnem a že to prestane bolieť úplne ale zvyknem si na to.

Vieš, nie je to odpustok, na to budem potrebovať ešte trošku viac toho drahocenného času.

zdroj: unsplash.com

Každý deň bol bolestnou pripomienkou toho, že som z časti zlyhala aj ja sama. Ako sa vraví, najhoršie je spomínať na to krásne v dobe, keď ti je najhoršie. Je to všetko pekné, že si pamätám každý jeden okamih, pri ktorom som sa nevedela prestať usmievať ale snažiť sa o to pomedzi slzy nie je ani zďaleka to isté.

Všetky tie cesty do školy, ktoré som kedysi pred tebou absolvovala, s dunivou hudbou, ktorou som sa snažila prebrať aby som sa nezobudila niekde na konci sveta sa razom zmenili na tiché jazdy. Jazdy plné bolesti a sklamania, že vystúpim niekde medzi. Medzi tým čo bolo a tým čo mohlo byť.

zdroj: unsplash.com

Dni sa vliekli neskutočne pomaly a ja som myslela, že postupne prídem o rozum. Nedokázala som to pochopiť a pritom som sa tak snažila. Snažila som sa porozumieť tomu, že si zmätený, že občas naozaj každý potrebuje byť sám, dopriať si zopár tých zdravotných prechádzok, ktoré ti prečistia hlavu. Dala som ti priestor, skromne sa domnievam, že som ti ho dala viac než dosť až som v konečnom dôsledku ukrajovala z času, ktorý som mala odložený sama pre seba.

Priznávam, naozaj ti mám byť za čo vďačná. Je toho mnoho, začo by som mohla povedať, že ti ďakujem, ale zároveň neustále premýšľam, či tých pár chvíľ neprekonateľného šťastia stáli za všetky tieto dni. Neľutujem však nič a viem, že ani ty nie.

Už keď som si myslela, že tomu pomaly prichádzam na koreň dostala som tvoje priznanie. Síce je pravda, že to nebolo až tak tvoje svedomie, ktoré ťa k tomu dokopalo, ale beriem. Je to lepšie ako nič. Samozrejme, v momente, ako sa dozvieš pravdu, hlavne ak ide o druh pravdy, ktorý by si radšej prepočula, cítiš abnormálny hnev. Pocit, pri ktorom by si najradšej roztrieskala najbližšiu stenu na márne kúsky. V mojom prípade však práve tento hnev dokázal to o čo som sa celé tie týždne snažila. Konečne sa zhlboka nadýchnuť, vystrieť nohy a vykročiť vpred. Sama.

zdroj: unsplash.com

Takže áno, ďakujem ti, že si to vzdal. Ďakujem, že si nestál na parkovisku pred mojim domom zakaždým čo som sa vracala domov. Ďakujem ti za to, že som ťa nenašla ani na jedinom z tých miest, na ktorých som ťa hľadala celé dni. Ďakujem, že si zmizol akoby si nikdy ani neexistoval. Ďakujem, že si mi ukázal, že ma nemiluješ pretože od toho momentu som sa postupne učila ako milovať samú seba. Niečo čo je naozaj dôležité. Bez teba by som na to možno prišla až príliš neskoro. Ďakujem ti za to, že si sklamal.