Rozhodla som sa nevymazať ťa zo svojho života

Bola som zlomená. Fyzicky mi bolo zle vždy, keď som si uvedomila, že my dvaja už spolu nebudeme. Nikdy nie tak ako predtým. A možno ani len ako kamaráti. Nedokázala som však myslieť na nič iné. Len na teba, na tvoj rozhodný chladný pohľad, na oči, ktoré ma ešte deň pred tým zobudili s nehou a úsmevom. Teraz v nich nebola láska. Nebol v nich ani hnev. Nebolo v nich NIČ.

Nechal si ma opustenú vo svete, v ktorom som sa zrazu necítila bezpečne. Bola som sama, ubolená, vystrašená, neschopná si predstaviť ako budem žiť bez teba. Všetko, čo som si predstavovala, na čo som sa tešila, bolo zrazu preč. Teraz som hľadela do budúcnosti ako do hmly, ktorá mi nedovolila vidieť ďalej ako po dnešné popoludnie. Bála som sa osamelých nocí a tichých rán. Nedokázala som si spomenúť na to, ako som žila predtým.

Akoby život pred tebou neexistoval. Ako som mala začať žiť život po tebe?!

Dni bez teba boleli, boli šialene dlhé a prázdne. Každý jeden bol lekciou života, lekciou lásky a sebapoznania. Cítila som, ako veľmi ma ovplyvnil život s tebou, aj to, ako veľmi ma ovplyvnil tvoj odchod. Prvýkrát som nedokázala bojovať. Bojovať za nás, tak ako vždy predtým. Prvý raz som si uvedomovala, že nemôžem chcieť za nás oboch a prijala fakt, že ty už jednoducho nechceš.

Chcela som ťa vymazať, z telefónu, z Facebooku, z rozhovorov s rodinou či kamarátmi, zo všadiaľ, kde to len šlo. Žiadne telefónne čísla, správy, fotky, darčeky, Chcela som ťa vymazať zo života. Nemal si tam predsa už svoje miesto. A vzdal si sa ho sám. Čím viac som sa však snažila, tým viac som ťa všade videla a tým viac som na teba myslela.

Nakoniec som pochopila, že ťa zo svojho života jednoducho nedokážem vymazať. Bol si tam príliš dlho. Príliš intenzívne. A vlastne, ani ťa z neho vymazať nechcem.

Nechcem to, pretože to, čo teraz prežívam, prežívam kvôli tebe. A chcem si to pamätať.

Rovnako, ako si chcem pamätať všetko, čo sme spolu prežili. Chcem si pamätať tak veľa ako sa dá. Nechcem na to spomínať pravidelne, no keď si na to niekedy spomeniem, chcem presne vedieť, ako som sa cítila na prvom rande, pri prvom bozku či prvý raz spolu na chate. Chcem si pamätať čo sme si prvé kúpili do spoločného bytu, ako sme trávili Vianoce u vašich, ako nám ušiel autobus na svadbu tvojho šéfa. Chcem si pamätať na každú pieseň, ktorá nás nejako spojila. Chcem si však pamätať aj na to, ako som sa cítila, keď sme sa pohádali a na dôvody, pre ktoré sme sa hádali. Chcem si pamätať, čo predchádzalo nášmu rozchodu ako aj to, ako som sa cítila, keď som za sebou zavrela dvere bez toho, aby som ti dala bozk na rozlúčku, pretože som sa bála, že sa pred tebou rozplačem a to som nechcela dopustiť.

Nechcem ťa vymazať zo svojho života, pretože si ma ty a náš vzťah naučil tak veľa, že by to bolo takmer až nefér.

Naučil si ma otvorene milovať a neostýchať sa. Naučil si ma hovoriť čo cítim a nebáť sa to ukázať. Naučil si ma, že ťažké časy sa dajú zvládnuť ak máš pri sebe správnych ľudí. Že človek dokáže prežiť každú bolesť a naučí sa nepoddať sa slzám. Naučil si ma otvoriť oči a pozrieť sa na svoj život komplexne. Hľadieť na seba a na svet viac kriticky a nebáť sa pýtať. Naučila som sa nezanevrieť na lásku. Nebáť sa stretnúť niekoho nového, pustiť ho bližšie a opäť dôverovať.

Ty a vzťah, ktorý som s tebou mala ste ma naučili, že láska je nádherná a krehká, a že na to, aby bola naplnená treba skutočne dvoch. Obdobie s tebou a obdobie po tebe ma naučili, že netreba slepo hľadieť do naplánovanej budúcnosti ani lipnúť na spomienkach.  A práve preto, že si ma naučil, že lásku si musím užívať v radosťou prislúchajúcou danému momentu som sa rozhodla, že si nezaslúžiš, aby som ťa zo svojho života vymazala. Ostaneš v ňom navždy a ja si budem navždy s vďakou pamätať deň, kedy si doň vstúpil.