O tom, ako a či vôbec, ju ovplyvnilo to, že vyrástla bez otca a teda bez mužského vzoru v rodine začala uvažovať, keď z jej života odišiel už tretí chlap, ktorého milovala.
Začala spomínať. Uvažovať. O tom, čo ju ktorý z nich naučil. Čo jej dali. Čo si vzali. Či by boli veci inak, keby to všetko vedela už pred tým. Keby ju to všetko naučil niekto, komu by hovorila ocko. Ako dieťa si často vravievala, že to, že “nemá” otca nevadí. Má milujúcu mamu. Navyše, keď niekedy počúvala, aké vzťahy majú jej kamaráti s otcami, aké hádky sa objavujú v každej druhej domácnosti, bola celkom rada, že nič z toho nezažíva a že s mamou žijú v skvelom harmonickom vzťahu. V jej živote sa ale objavili muži, ktorý znamenali veľa.
Prvým a najdôležitejším bol starý otec. Ten ju naučil to, čo iných otcovia. Ba možno i viac. Ako dôchodca mal totiž na ňu omnoho viac času, ako by mal pracujúci otec. Navyše bol veľký pohoďák a svojej jedinej vnučke dával viac lásky ako vlastným deťom. Nikdy jej nepovedal, že na ňu práve nemá čas. Učil ju bicyklovať, rýľovať hriadky v záhrade, hrať futbal, čistiť zemiaky aj pribíjať klince. Pri ňom sa naučila to, že láska dokáže byť nezištná a čistá. A navyše navždy. On ju naučil, že netreba brať život tak vážne, že trojka z fyziky nikoho nezabila. Naučil ju, že keď povie niečo škaredé, mala by sa ospravedlniť. Naučil ju, že sa nesmie báť skúšať nové veci, a že rozbité kolená sa zahoja aj bez plaču. Išiel jej spolu s babkou príkladom dlhoročnej lásky, tolerancie a pochopenia.
Odišiel však tak rýchlo, že ani nemala čas reagovať. Nestihla plakať ani sa hnevať. Nechal jej také množstvo krásnych spomienok, že keď si zvykala, že už nie je s ňou, mala aj napriek bolesti, každý deň dôvod na úsmev a vďačnosť. Keď na neho spomínala nesmútila, ďakovala.
freepik.com
