Je chvíľu po polnoci. Ležím v posteli a idem písať. Idem písať o minulosti, tej, ktorá sa týka teba. Chcem si zaspomínať, no najmä sa rozpísať. Rozpísať sa o sebe a o tebe, aj by som napísala o nás, ale obaja až príliš dobre vieme, že sme nikdy neboli my. Že vždy som to bola ja a ty. Každý zvlášť, no pri tom na dosah jeden k druhému. Netušila som, že mi bude na tebe tak záležať.
Zvláštne, že niekedy môže mať v živote človek niekoho pri sebe tak blízko s pocitom, že stačí natiahnuť ruku a je s tým druhým, no aj keď tú ruku natiahne, ten skvelý pocit zaplaví iba jeho. Aj keď to cíti, nechce to priznať sám sebe, rovnako, ako to nechce ten druhý priznať jemu, aj keď to, že k nemu nič neprišlo, vie s najväčšou istotou.
Nejak tak to bolo aj s nami. Spoznali sme sa náhodou a úprimne môžem z vlastnej skúsenosti vďaka tebe povedať, že ten, kto tvrdí, že láska na prvý pohľad neexistuje, sa veľmi mýli. Keď som ťa pred piatimi rokmi prvýkrát uvidela, hneď som ťa chcela spoznať a vedieť o tebe čo najviac. V prvom momente mi na tom začalo záležať.
Stručne a jednoducho napísané, nejako si ťa získať.
Byť v tvojom živote a aspoň niečo pre teba znamenať, aby ti začalo na mne záležať. Snažila som sa o to zubami nechtami, až som miestami nespoznávala samú seba. Tak som o tebe básnila a tak som sa do teba zaľúbila, že to už až zdravé nebolo. Hocikde som prišla a hoci čo som robila, mala som ťa v hlave. Myslela som na teba a na to, ako by nám bolo spolu. Ale úplne som pri tom všetkom zabúdala na realitu, na to čo sa odohrávalo v tvojej hlave, zatiaľ čo v tej mojej si bol celý čas iba ty.
