Žijeme v predstavách, preto nás realita často sklame

Predstava – čo to vlastne je? Niečo, čo si abstraktne vymyslíme v našich myšlienkach. Dáme tomu tvar, farbu a zvuk. Spravíme z myšlienky nejakú reálnu podobu, osobu, vec. Pridáme jej vlastnosti, aké sú nám príjemné. Možno niekedy úplne opačné, akými daná vec disponuje. Hlavne, ak sa jedná o človeka.

Našli ste sa v tom? Vizuálne si ho najskôr obzrieme. Zaujme nás jeho vzhľad, tvár, oči, ústa. Možno paže, ruky, chrbát. Každý si niečo nájde. A už si predstavujeme. Viete, že nám ženám, stačí pohľad na pár minút, a už v mysli počujeme svadobné zvony a plač dieťaťa? Nie je to vtipné? Ako si dokáže náš mozog v pár minútach vyhodnotiť či s daným človekom chceme niečo mať alebo nie.  A ako dokážeme niekoho odsúdiť na základe hlasu, stavu jeho zubov, alebo nejakej inej vizuálnej podoby.

Usídlime si v hlave nejakú predstavu, myšlienku. A tvoríme si vzdušné zámky. O partnerovi často máme v prvých týždňoch a mesiacoch, dokonalé predstavy. Je to náš princ na bielom koni alebo naša nádherná múza. Po nejakom čase príde k vytriezveniu a vyčítame mu zrazu strašne veľa vecí.

View this post on Instagram

Follow @globalmaninfluence for more pictures. ……. 📸 @freeoversea

A post shared by Global Man Influence (@globalmaninfluence) on Jan 29, 2019 at 11:46am PST

To, čo robí, prípadne nerobí. Nebodaj, ako veľmi sa zmenil. Nie, nezmenil, on/ona takí vždy boli. To len nám spadli ružové okuliare alebo sa nám rozvidnelo a zrazu sme zistili, že nie je pre nás ten dobrý.

A presne toto sú tie naše predstavy, vízie a domnienky, na základe ktorých príde to obrovské klamanie. Prisudzujeme tomu potom strašne veľa vecí, hľadáme, riešime, čo sa mohlo stať, čo sa pokazilo, čo sme spravili zle. A v konečnom dôsledku môžeme dôjsť k tomu, že všetko bolo úplne normálne, len my sme mali nasadené okuliare a nevideli sme to podstatné. Ale riadili sme sa len tým, čo sme chceli vidieť a čo sme chceli, aby ten daný človek pre nás predstavoval. Akýsi archetyp dokonalosti.

Preto je dobré zvážiť a popremýšľať nad vecami, ktoré sa nám dejú. Zamilovať sa do človeka, ozajstného, nie len do nejakej predstavy o ňom, a potom si búchať hlavu o stenu, že je to opäť len nejaký odpadlík a nikdy nebudeme šťastní. Či si nebodaj nikdy nenájdeme seberovného, dobrého partnera.

Skúsme niekedy radšej vytrvať, počkať a nehrnúť sa do planých a povrchných vzťahov, ktoré nám síce do života vnesú nejaké poučenia, ale nakoniec je to len o tom istom sklamaní. Buďme ozajstní, tolerantní a vytrvalí. A zistíme, že vlastne tá realita vôbec nie je taká zlá.