Chýbaš mi. Takým obyčajným ľudským spôsobom. Tak, ako ti môže chýbať niekto, s kým si strávil viac, ako len zopár pekných chvíľ.
Keď som bola zlomená, sklamaná, na dne, … priala som si, aby sa to nikdy nestalo. Aby som ťa nikdy nespoznala. Ale dnes som vďačná, že sa to stalo. Že si vkročil do môjho života. Pretože vďaka tebe viem, čo znamená milovať. Áno, viem, že žiješ svoj život ďalej. A že máš dievča, ktoré miluješ. Žiješ s ňou v jednej domácnosti. Vo VAŠOM vlastnom dome.
Kde sú tie časy, keď sme sa zhovárali pod holým nebom o NAŠOM vlastnom dome? Keď sme nahlas premýšľali, čo bude ďalej? Ako sa vyvinie NAŠA budúcnosť? Je to tak dávno, ale pamätám si to, akoby to bolo včera. Sedeli sme u vás na záhrade, usmievali sme sa na seba, pozerali si do očí a láska, ktorá bola vôkol nás, bola až príliš silná na to, aby sme ju ustáli. Jednoducho sme to nezvládli.
Tebe to prerástlo cez hlavu a chcel si vrátiť tie časy, keď si bol sám, slobodný, nikým neviazaný. S odstupom času to chápem … bol si asi príliš mladý. Ale ak smiem mať jedno jediné želanie v živote, želám si, aby som ťa stretla opäť. Možno o pár rokov. Keď už budeš vyspelejší. Pripravenejší. Keď to celé pochopíš.
