Príliš to chcem, príliš po tom túžim. Je však nemožné to mať? Môže sa naozaj všetko to krásne diať iba vo filme? V rozprávke? Je nemožné sa naozaj úprimne usmievať? Je nemožné cítiť slasť bez toho, aby som to predstierala? Každý deň je príležitosťou pre nový začiatok. Avšak, čo ak to, čo naozaj chcem, mi nie je súdené. Nie je mi to súdené, prečo to potom chcem, prečo je to silnejšie než ja. Než moja samotná existencia, moja sila, moja energia, moje srdce.
Ak mi to nie je súdené, prečo ma to postretlo. Ak mi nie je súdené byť v tvojej prítomnosti, prečo ma tvoja prítomnosť zasiahla a odišla. Bez teba ako keby som nejestvovala. Bez teba ako keby som kráčala bez duše, ako keby som nevnímala okolitý svet. Bez teba nedokážem vysloviť slová, nedokážem konať. Bez teba to nemá zmysel. Zmysel? Vzal si mi význam tohto slova. Vzal si mi všetko, čo mi dávalo zmysel. Zmysel, ktorým si bol ty.
Dal si mi nádej a priestor spoznať zmysel života, za ktorým sa celý život naháňame. Avšak, bez teba už neviem, nepoznám a necítim zmysel, zmysel života. To, čo si zocelil, to si zároveň zlomil. Dá sa povstať, keď som na samom dne? Dá sa povstať bez teba? Poznám odpovede. Avšak nedokážem ich prijať. Nechcem, ale mala by som. Nechcem, ale mala by som preklínať deň. Ten deň, keď som ťa stretla a zablúdila. Stratila som sa pomaly, pomaličky, isto. Našla som sa, a zároveň stratila v tvojom pohľade. Stratila som sa v tvojom srdci, pretože som ťa nedokázala pochopiť. Si príliš ľahostajný a chladný, klamal si aj seba? Zrejme áno. Klamal si nás, ako si sa mohol dívať na mňa a ukazovať mi spoločný smer, ktorým si chcel kráčať aj ty. Som naivná, som príliš zlomená, som príliš sklamaná. Chcela som veriť, lietať a presviedčať každého, že láska existuje. Zastavil si ma, dal si mi dôvod. Dôvod, ktorý ma núti báť sa, silí ma neveriť. Dal si mi dôvod, ktorý ma ťahá a ja som príliš slabá vzoprieť sa mu. Som to ja? Už sa ani len nespoznávam.
