Cítila som, že to už na mňa znovu prichádza. Problémy doma, v škole, v práci, hádky s kamarátkami.. A môj „obľúbený“ stav sa blížil. Objavila sa tá typická triaška. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som potlačila príval sĺz, no márne. Niekde som čítala, že slzy sú znamenie, že sme boli silný pridlho. Nedokázala som to zastaviť. Nechcela som plakať pred tebou. Nechcela som pred tebou vyzerať „slabá“. No nešlo to. Svoje konečne dlhé, neobhryzené nechty som si odtlačila do dlaní, pretože som zatínala päste. Pretože som nechcela, aby si ma v takomto stave videl.
zdroj: unsplash.com
No ty si ostal. Silno si ma objal a pritisol k sebe, hoci som sa ti celou silou snažila vymaniť z náruče a utiecť. Upokojoval si ma jemným tíšením a hladkaním po vlasoch. No aj tak som sa stále mykala. „Zlatko, ja ťa nenechám odísť. Raz sa musím naučiť, ako mám v takýchto situáciach reagovať. Je v poriadku, že sa občas cítiš krehká. Ja som ale už tu, pri tebe, a neodídem. Ja neviem, čo ak budeme raz manželia? Aj vtedy mi budeš chcieť ujsť, lebo sa budeš báť sama seba?“
