Všetkým tým, ktorým už v živote niekto chýba

Prelom októbra a novembra býva vždy zvláštny. Tak trochu pochmúrny.  Mení sa nám čas, dni sú čoraz kratšie a noc preberá svoju moc. A práve s týmto obdobím sa spája sviatok, pri ktorom spomíname na našich zosnulých. A aj keď sa k nám pomaly ale isto pretláča trend preobliekať sa za rôzne strašidlá, verím tomu, že väčšina z nás v tomto období spomína na svojich blízkych, ktorí už žiaľ nie sú medzi nami.

V živote si človek prejde rôznymi stratami. Niektoré sú iba dočasné, iné trvalé. Niektoré zabolia viac, iné menej. Isté však je, že všetky v nás zanechajú pocity smútku, s ktorými sa každý musíme časom vyrovnať. Už je to zopár rokov, čo v mojom živote chýba veľmi dôležitý človek. A tento článok, by som chcela napísať na jeho počesť.

zdroj: unsplash.com

Prísť o jedného z rodičov v mladom veku nie je nikdy jednoduché. Vyrastať s neustálym pocitom, že v tvojom srdci existuje prázdne miesto, ktoré nemôže nahradiť žiaden iný chlap, je niekedy naozaj ťažké. No verím tomu, že život sa deje tak ako má, a isté veci sa zmeniť nedajú, aj keby sme veľmi chceli. A práve vtedy nám neostáva nič iné ako prijať realitu. Tvrdú a drsnú, presne takú aká je. Verím tomu, že všetci, ktorí nás opustili sú na lepšom mieste. Viem, znie to ako klišé, ale naozaj tomu verím. Prečo inak by odchádzali ľudia, ktorí boli hlboko vo svojom srdci dobrí. Zaslúžia si niečo lepšie, ako je život na Zemi. Prešli si tu všetkým, čím mali. Naplnili svoje poslanie a posunuli sa ďalej.

Viem, veľa vecí je v živote nespravodlivých a aj keď sa budeme pokúšať dookola hnevať, hádzať na niekoho vinu, či utápať sa v žiali, nikomu to nepomôže. Preto si musíme odpustiť a posunúť sa ďalej. Zmieriť sa s tým čo je a nechať život plynúť jeho vlastným, osobitným, občas takmer tragikomickým spôsobom.

Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti.

Antoine de Saint-Exupéry