Všetko, čo som ti nestihla povedať

Alebo skôr to, čo by som chcela, aby si vedel.

Niektoré vzťahy práve začínajú. Niektoré vzťahy končia. A iné skoro nestihli ani byť. Asi ako ten náš. Prežiť. Porozumieť. Prijať. A všetko ide opäť ďalej.

Dlho som si premietala v hlave, čo by sa stalo, čo by som ti povedala. Keby si opäť prišiel. Keby si zaklopal na dvere. Keby si zdvihol ten telefón a zavolal. Keby som ťa stretla. Na ulici, v bare. Keby si mi zaspieval serenádu pod oknom (ako si plánoval). Chystala som si frázy, ktoré by zneli emancipovane a nad vecou, že ma nezaujímaš, že si bol omyl.

thoughtcatalog.com

No potom prišlo precitnutie a uvedomila som si, že tak skoro tú možnosť mať nebudem. Že sa nestretneme, že nezavoláš, pod okno neprídeš a do toho baru tiež nie. A ja ti už nič nevykričím. A zostalo mi ťažko. Niekde tam vnútri, hlboko vzadu.

Mám taký osobný problém s tým, keď si mám veci domyslieť. A teraz nie kvôli farbe mojich vlasov. Skôr také, ktoré by sa mali hovoriť narovinu. Také, ktoré potrebuješ počuť, aby si mal rýchlejšie pokoj na duši. Aby si išiel ľahšie ďalej. A ty si také veci nerád hovoril. Možno preto mi to tak trvalo.

Napriek všetkému, čo si vtedy spravil či skôr nespravil, ti nič nevykričím a ani nič nepoviem. A predsa by som chcela, aby si niektoré veci vedel.

Ako napríklad, že nič z toho by som nechcela vziať späť. Ani jeden pocit – dobrý či zlý, emóciu, dotyk, slovo. Pretože všetko bolo pre niečo.

Viem, že si správny chlap. S úsudkom na správnom mieste. Rozumný a príťažlivý, občas možno príliš flegmatický pri veciach, pri ktorých by si nemusel byť. A občas zas príliš nervák pre veci, nad ktorými sa netreba rozčuľovať.

elitedaily.com

Avšak nemyslím, nehovorím, neprajem a necítim k tebe nič zlé.

Mala som ťa rada. Veľmi. Mám. Aj keď, nie vždy som sa tak správala. A aj keď som nemala potrebu ti to povedať či naznačiť. Bola som protivná, ironická a často som prevracala oči nad tým, čo mi malo spôsobiť radosť. Obranný mechanizmus, pred tebou, pred sebou.

Ono niekedy je to tak, že s niekým niečo ukončíš a proste vieš, že to nie je koniec. Stále je to otvorené. On/ona zase príde. Pretože tam patrí, má niekde rezervované miesto. Cítiš to, nebojíš sa. Je jedno či o dva týždne, o mesiac, o rok, o dva. Je jedno, či z toho bude vzťah, priateľstvo či krátky skrat. Pretože niektorí ľudia sa od seba strácajú a potom k sebe zas hľadajú cestu, do kruhu. Pretože si patria do života, učia sa. Keď som „púšťala“ teba od seba, tak to dosť bolelo, ale myslela som, že to nie je konečné.

Pretože, keby sme mali spolu byť, tak sa to zariadi a opäť na seba natrafíme. A povieme si svoje nové prvé ahoj. S čistým štítom. Napriek všetkej mojej detinskej naivite tomu už neverím. Aj keď stále verím v zázraky, hľadať opakovane šťastie tam, kde sa stratilo, je hlúposť.

Občas mi chýbajú tvoje jamky v lícach a pohľad, akým si sa na mňa díval. Občas mi ešte stále chýbaš ty.

No všetko ide opäť ďalej. Prežiť. Porozumieť. Prijať. A tak prijímam.