V každom druhom citáte čítame o tom, že naše šťastie závisí od nás samých. Internet zaplavujú vtipy o Nikolách, ktoré si nevážia seba samé. Aj ja v tom vidím veľkú múdrosť, avšak rozum a srdce nejdú vždy ruka v ruke. Všetci by sme si priali, aby to išlo takto ľahko. Rozhodneme sa, že sme šťastní a ono to skrátka pôjde samo. Škoda, že to takto nefunguje.
Nie vždy sa nám splní to, po čom túžime
Sny máme na to, aby sme snívali. Túžby máme preto, aby sme túžili (hlboké zamyslenie, viem). Pravdou ostáva, že naše túžby a sny nás ženú v našom živote vpred. Ak by sme mali od začiatku všetko a vždy žili de facto v cieli, stagnovali by sme. Nemôže sa nám vždy dariť a nemôžeme mať úplne všetko. Myslím si, že väčšina z nás najprv najviac túži po uznaní od rodičov. Chceme, aby na nás mohli byť pyšní a aby sa mohli s hrdosťou chváliť našimi úspechmi (minimálne susedom a kamarátom, čo sa nevylučuje!). Pri prvej jednotke sa rodičia nadúvajú pýchou, pri prvom pokarhaní riaditeľkou už menej. Nikto z nás neprežíva iba úspechy, občas sú to i pády. Niekedy nádeje našich rodičov rozdupeme a opľujeme, napriek tomu nás ľúbia. Lebo taká je rodičovská láska, bezhraničná. Ani láska nie je vždy obojstranná, srdcia bývajú zlomené. Dôležité je sa nikdy nevzdať a neprestať veriť. Čas všetko vylieči a niekedy nás naše najväčšie zlyhanie privedie k veľkým úspechom.
