Niekedy náš život prinúti pochybovať. Zapochybujeme o tom, či boli naše rozhodnutia správne. Pochybujeme o ľuďoch, ktorých sme si kedysi pustili do života, pretože nás opustili. Pochybujeme o prítomnosti lásky, ktorá bola kedysi nepopierateľná. Niekedy dokonca spochybníme aj naše správanie, pričom sme sa vždy snažili konať najlepšie ako sme mohli. Prestávame veriť v osud. Utápame sa v sebaľútosti a preklíname život.
Pocit bezmocnosti patrí medzi jeden z najhorších pocitov vôbec. Keď sme si veľmi dobre vedomí toho, že nič viac nezmôžeme, neostáva nám nič iné ako zmieriť sa s tým, čo je. Prijať realitu takú, aká je. Prestať sa vzpierať. Netlačiť na niečo, čo aj tak nemá význam. Na niečo, čo nie je určené pre nás, aj keď sa niekedy mohlo zdať, že áno.
Chcem ťa poprosiť, aby si začala veriť životu. Uver tomu, že má s tebou len tie najlepšie úmysly. Aj keď teraz nepoznáš odpovede na tvoje otázky, ver, že všetko je tak ako má byť. Na to aby si niečo dokázala prijať, tomu nemusíš bezpodmienečne pochopiť. A niekedy to ani nejde. Niekedy ti človek nedokáže dať takú odpoveď, ktorá by bola pre teba prijateľná. Niektoré veci nemáme nikdy pochopiť. Na iné prídeme časom. Sama dobre viem, že ako náhle prestanem rozpitvávať a nasilu tlačiť na veci, ktoré aj tak nedokážem vyriešiť či urýchliť, časom sa to všetko vyjasní. Odpovede, ľudia, udalosti, to všetko príde v ten správny čas. Vtedy, keď budeš pripravená.
