Existuje veľa článkov o láske, o vzťahoch. S príbehmi, ktoré nás chytia za srdce. Niektoré viac a niektoré menej. Ja sama sa občas zamýšľam nad tým, či má zmysel písať o tom, čo sa mi deje v živote. Či to nebude nuda po tých všetkých kvantách. Ale niekde v kútiku duše viem, že mi to pomáha a to je koniec koncov oveľa dôležitejšie ako okolie a jeho poznámky. Nemusíš čítať ďalej. No možno sa v tom nájdeš. A tak znova píšem o mne o tebe…
Dnes ráno som išla do školy s pokojom angličana. Koncoročné skúšky? No a čo, veď nejako bolo a nejako bude. Niečo podobné som ti aj napísala. V škole ma ovládol stres. Upokojovalo ma vedomie, že na mňa myslíš. Veď to by si ani nebol ty keby nie. Posledné týždne som sa cítila skutočne krásne a vyrovnane. Nikdy som necítila hnev aj keď som mala právo. Sakra! Fakt som mala nárok na hnev, nadávky a škaredé slová a to všetko som mohla použiť proti tebe. Lenže… ja taká nie som. Ale keby som bola, možno by som už dávno bola vyliečená. Či nie?
V každom prípade, dnešné ráno sa zo sekundy zmenilo na niečo, čo by som radšej preskočila. Vraj niekoho máš. Chvíľu som zostala len tak sedieť. Ako obarená. Po líci sa mi začali kotúľať slzy. Ešte včera si mi predsa napísal, že máš našu praženicu a myslíš na mňa a dnes mi oznámiš toto? Nie, nemohla som sa hnevať, veď už dlho sme od seba. Už skoro rok. Ale aj tak. A vtedy som pochopila, že asi nikdy nepochopím mužov a život. Ale je to v poriadku. Nie všetko musím chápať.
