Vzťahy s rodičmi

Vzťahy s rodičmi nie sú vždy práve ideálne a vedia zamotať hlavu aj v dospelosti. V americkej štúdii z roku 2009 na 158 rodinách uviedlo 94 % účastníkov aspoň mierne napätie v niektorej zo sledovaných oblastí vzťahu. Prečo však pri mame či otcovi zrazu zneistieš napriek tomu, že inde si dokážeš stáť za svojím názorom?

Pred sviatkami, ktoré máme pred sebou, riešiš, kedy navštíviť rodinu, či Vianoce strávite u tvojich alebo u partnerových rodičov, aké darčeky im priniesť a u koho prespať. Nezvykneme sa však pripravovať na rozhovory, ktoré nás pri spoločnom stole čakajú.

Dostaň Odzadu do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Odzadu, odkaz sa otvorí v novom okne

Prečo pri nich strácame pevnú pôdu pod nohami? Prezradila nám to psychologička Mgr. Ingrid Molnárová z online poradne MOJRA.sk.

Keď si pri rodičoch znovu tým malým dieťaťom

Možno to poznáš aj ty. Prídeš do svojho rodného domu k rodičom a razom sa cítiš ako to 15-ročné dievča. Nemala si iné starosti ako len učiť sa na písomky, preberať s kamarátkami, ktorý chlapec sa vám tento týždeň páči, alebo trucovať, keď ti mama alebo otec niečo nedovolili.

Zrazu máš potrebu obhajovať svoj život a rozhodnutia. Oni to nemyslia zle, keď ti radia, no v tebe to vrie. Prečo by ti mali dirigovať život, keď si dospelá, sebestačná a vieš sa o seba postarať?

vzťah s partnerovými rodičmi
zdroj: Pexels/cottonbro studio

„Je pomerne bežné, že sebavedomá a samostatná žena, ktorá dokáže bez problémov rozhodovať o svojom živote, sa v prítomnosti rodičov začne správať inak. Zrazu má potrebu vysvetľovať svoje rozhodnutia, obhajovať sa alebo hľadať potvrdenie, že koná správne,“ vysvetľuje psychologička.

„Súvisí to predovšetkým s tým, že vzťah s rodičmi patrí medzi naše prvé a najvýznamnejšie emocionálne väzby. Práve v detstve sa učíme, ako vnímame samých seba, ako reagujeme na kritiku, autoritu či odmietnutie. Situácie, ktoré v detstve opakovane zažívame, si postupne spájame s určitými pocitmi a reakciami,“ dodáva.

„Ak sme napríklad pri kritike rodiča pravidelne pociťovali neistotu, strach zo sklamania alebo potrebu obhajovať sa, môžeme si tento spôsob reagovania osvojiť ako automatický vzorec. Keď sa potom v dospelosti ocitneme v podobnej situácii, môže sa tento vzorec opäť aktivovať, hoci už dávno nie sme v pozícii závislého dieťaťa,“ opisuje príklady.

Dcéra pre rodičov
zdroj: Unsplash/Caroline Hernandez

Spúšťačom pritom nemusí byť ani výrazný konflikt. Podľa slov Mgr. Ingrid Molnárovej niekedy stačí známy tón hlasu, kritická poznámka, pohľad rodiča alebo samotné rodinné prostredie.

Naučené spôsoby

Ak sme vyrastali v prostredí, kde sa kládol veľký dôraz na poslušnosť, výkon alebo napĺňanie očakávaní, môžeme si do dospelosti preniesť presvedčenie, že na to, aby sme boli prijímaní a oceňovaní, musíme robiť veci správne predovšetkým z pohľadu rodičov.

„To však neznamená, že nám chýba sebavedomie alebo že sme emocionálne nezrelí. Skôr ide o naučené spôsoby reagovania, ktoré sa v určitých vzťahoch aktivujú ľahšie než v iných,“ hovorí.

„Zaujímavé je, že žena, ktorá bežne v práci vedie tím ľudí a rozhoduje o dôležitých veciach, môže pri otázke vlastnej matky, či si je svojím rozhodnutím naozaj istá, začať o sebe pochybovať. V skutočnosti pritom nemusí pochybovať o samotnom rozhodnutí, ale môže sa v nej ozývať stará potreba získať rodičovské schválenie,“ pokračuje.

Rodinná večera
zdroj: Pexels/Anna Shvets

„Súčasťou emocionálneho dozrievania je preto aj schopnosť prijať, že rodičia nemusia so všetkým súhlasiť. Napriek tomu môžeme byť so svojimi rozhodnutiami spokojní,“ dodáva ešte.

Ako to rozpoznáš?

Odporúčané články

Viac z kategórie Život