Cítiš ju vo vzduchu. Blíži sa pomaly, ale isto, už máš vo svojom svete tak dusno, že sotva môžeš dýchať. Čoskoro príde blesk, zahrmí a potom sa znenazdajky spustí prietrž mračien. Zničí všetko, o čo sa tu tak dlho snažíš, všetko čo buduješ pochová pod morom vody. Utopí vzťahy, ktoré udržiavaš už snáď iba z dobrej vôle a oddelí od teba ľudí, ktorí už dávno nemali byť v tvojom živote. A to je len dobre…
zdroj: unsplash.com
Už dávno totiž tušíš, že niečo nie je v poriadku. Veci sa dejú zo dňa na deň tak ako obyčajne, ibaže im chýba niečo podstatné. Vytratila sa radosť z obyčajných drobností, všetok elán kamsi zmizol. Vzťahy si pestuješ ako výhonky kvetov v záhrade. Vzorne sa o ne staráš, pravidelne ich polievaš a venuješ im čas, no ľudia, ktorí ťa obklopujú, ťa už ničím nenadchýnajú, možno sa už od nich nemáš čo naučiť. Aj napriek tomu máš strach, čo bude s tvojimi krehkými priateľstvami, keď príde búrka. Neochrániš ich, voda ich zmätie, lebo majú plytké korene a odplaví ich ďaleko za obzory. Desí ťa predstava, že jediné čo máš, bude nenávratne stratené, no zároveň ťa dusí tento vzduch, všetko naokolo je vyschnuté a ty máš neuveriteľný smäd po živote, skutočnom živote.
