Sadla som si u neho na posteľ a po líci mi stekala prvá slza. „Už to nie je ako na začiatku. Prečo ma už tak nemiluješ? Nie, len mi nezačni dávať príklady, že v žiadnom vzťahu to tak nie je, a že raz to vyprchá. Ja to chcem ako kedysi. Chcem ti byť taká vzácna, chcem, aby si sa o mňa neustále tak snažil, aby si bojoval, aby si ma prekvapoval, aby si…“
Stíchla som. Už toľkokrát som zopakovala, čo všetko chcem, že už som to nedokázala znovu a znovu opakovať. Stále mi to nestačilo. Mala som pocit, že to ja robím viac, že to všetko kazí on, že už som nejaká samozrejmosť alebo trvalka, a že už ma má „istú“, a že preto sa už tak nesnaží. Že som mu zovšednela. A tie, ktoré ste to zažili, asi viete, že obnoviť znovu tú iskru vie byť občas veľmi ťažké.
Nevedela som nájsť riešenie. Ani spolu sme ho vtedy nenašli. Šla som teda domov a rozhovor sme znovu len odložili. Pretože on tiež nevedel, ako to riešiť. Nemal pocit, že by ma miloval menej. Vravel mi, že je to práve naopak, že on ma každým dňom miluje viac a že ho škrie, že ja to tak neviem vnímať.
