Mám pocit, že som sa zasekla v nejakej zvláštnej vzťahovej hre, z ktorej vždy vyjdem ako porazená. Prvých pár zlyhaní som brala so smútkom a sklamaním v srdci, teraz sa už len sama sebe čudujem, prečo si vždy vyberiem toho, ktorý to so mnou nemyslí vážne. Mám smolu alebo slabosť na chlapov, ktorí ma chcú iba na chvíľu? Rada by som poznala odpoveď, pretože ma to už nebaví.
Nemám silu a energiu na to, aby som znovu dávala šancu niekomu, kto si ju nezaslúži. Ja nie som bábka na hranie, som živá bytosť, ktorá má city. Som človek, ktorého bolí, keď si uvedomí, že sa opäť raz stal pre niekoho iba dočasnou zábavkou. Som človek, ktorý už prestáva veriť v lásku, pretože mi doteraz svoju pravú tvár neukázala.
Začínam premýšľať o tom, či vlastne vôbec existuje, a či všetky tie zamilované páriky, ktoré denne stretávam, to taktiež len nehrajú. Ak je to tak, radšej budem sama, než sa tváriť, že som šťastná, aj keď ma niekto dookola bodá do duše.
