
Milá žena,
dnes som stretla jedného úžasného človeka, ktorý mi povedal, že je v poriadku cítiť sa občas zle. Totálne vyčerpane. Jednoducho byť na dne, fyzicky i duševne. Ale nie je v poriadku nechať to tak. Uzatvoriť sa do neviditeľnej bubliny a ľutovať sa. A to ti musím napísať – nikdy sa, prosím, neľutuj! Pretože ľútosť ti nič nové neprinesie a nechá ťa v kaluži samoty a úpadku, až kým sa z teba nestane depresívna, apatická troska plná úzkosti. Tak jej, prosím, nedovoľ ukradnúť svoje ja, svoju podstatu, svoju šťastnú verziu samej seba.
Dnes som stretla mnohých, náhliacich sa do práce a späť. Ľudí bez výrazu, ktorí stratili schopnosť rozsievať šťastie vôkol seba a nechali to tak. Zaľúbené páry, ktoré sa síce držali za ruku, ale v skutočnosti sa nevideli. Kamarátov naoko, ktorí kráčali vedľa seba, ale jeden druhého nevypočuli. Zatrpknutého dedka, kráčajúceho o paličke do tichého bytu, ktorý si sám pre seba šomral nadávky. Všetkých týchto ľudí postretla na ich životnej púti seba-ľútosť a prázdnota, ktorá im do sŕdc zasiala čierne diery. Tie sa rozhodli vyplniť nesprávnym spôsobom…













