Som chorá, keď si myslím, že už nedokážem ľúbiť?

S láskou to nie vždy býva jednoduché. Mnohokrát sa človek v živote sklame, veľa trpí, až ho to zmení natoľko, že si už nie je po tom všetkom istý, či dokáže ešte niekedy ľúbiť. Či je toho schopný. Človek dokáže veľa zniesť, niekedy až priveľa, avšak čím viacej znáša, tým viacej paradoxne aj trpí. Mnohých to poznačí natoľko, že po takýchto vzťahoch nedokážu opäť milovať.

Často je tam strach. Ľudia sa boja opätovnej bolesti, boja sa sklamania, boja sa pustiť si človeka k sebe bližšie a tak sa radšej utiahnu do samoty, kde vlastne nakoniec trpia len oni sami a často túžia po láske a trápia sa za to, že ju nemajú, čiže spadnú do akéhosi začarovaného kruhu. No je tu aj druhá možnosť, zmení ich to natoľko, že sa nedokážu viazať a žijú svoj život len formou zábavy, nezáväzne. Chodia do spoločnosti, striedajú človeka za človekom. Využívajú chvíľkový pocit naplnenia na zaplnenie ich skutočnej prázdnoty v ich duši. Hľadajú liek na svoju ubolenú dušu. Každý však iným spôsobom. No, dôvod je úplne rovnaký.

Tí ľudia boli natoľko sklamaní, trpeli a bolo im ublížené, až zatvrdli. Stali sa z nich akési kamene bez citov, bez emócií, bez lásky. Hoci často tú lásku a neskutočne hlbokú skrývajú a dusia v sebe, no nedokážu ju dať zo seba von, pretože sa boja. Boja sa toho, aby neprežili to isté čo v minulosti. Tak si veľmi pozorne vyberajú, koho si k sebe pustia bližšie, či si k sebe vôbec niekoho pustia a to môže trvať veľmi dlhú dobu.

Vyberajú si človeka na základe toho, aby nemal tie vlastnosti ako ten, čo im tak ublížil a dúfajú, že sa tak nestane. Paradoxné je, že pritom v skutočnosti neveria, že tentokrát to už môže pri nich stáť úplne iný človek. Človek, ktorý si zaslúži šancu, človek, ktorý by tých ľudí urobil skutočne šťastnými. Len im v tom bráni strach.

Preto si radšej k telu púšťajú ľudí len do určitej miery. Nechcú totiž dovoliť, aby sa im ten človek dostal do ich zóny zraniteľnosti a mohol im ublížiť. A tak radšej konajú opak. Keď sa k nim niekto priblíži, oni sa vzdialia. Boja sa, že to v skutočnosti nemôže byť také dobré, ako to vyzerá a určite sa to v niečom pokazí. Vtedy začnú hľadať v tom celom chyby, až pokým neprídu na to, prečo to celé zahodiť, pritom tou „chybou“ nemusí byť žiadna podstatná vec. Stačí, že sa určitý nedostatok, určitá odchýlka vlastne našla, že ju vôbec objavili a začali ju pokladať na chybu. Vtedy v ich vnútri zazvoní na poplach. Pozor! Vzdiaľ sa, ani toto nie je ten človek, ktorý by ťa mohol spraviť šťastným.

Striedanie ľudí s rovnakým scenárom, s rovnakým výsledkom. Nie je potrebné ani fyzické zblíženie, stačí, že sa tí dvaja zbližujú psychicky a vtedy vyskočí ešte väčší varovný prst ako signál, hoď spiatočku, pretože sa sa môžeš popáliť. Mnohí z takýchto ľudí sa v hĺbke svojej duše trápi, prečo sú vlastne sami. No polož si otázku? Prečo je to tak? Kvôli tvojmu strachu z lásky a jej možných zlých následkov. Kvôli tomu, že sa niekomu prestrieš ako na tácke a nakoniec možno dostaneš ranu pod pás a vieš, že to by bol ten moment, ktorý by si už viac nezvládla.

Práve z týchto dôvodov ostávajú ľudia sami. Nespokojní, nešťastní, túžiaci po láske, ktorú dobrovoľne odmietajú a častokrát si kladú otázku, čo je toto normálny stav alebo sú chorí? Nie veru, nie sú chorí. Nie sú chorí preto, že by sa báli ľúbiť, nie sú chorí preto, že nevedia k sebe pustiť človeka. Sú to len bytosti, ktoré prežili v živote príliš veľké sklamanie a smútok na to, aby to bolo také jednoduché ako v rozprávkach.. Chcem ti však poradiť.

Nepremrhaj svoj život ľutovaním samej seba. Strachom pred opakovaním sa minulosti. Daj šancu tomu, čo práve prichádza. Možno je to práve to, na čo toľko čakáš a ak by aj náhodou nie, je to niečo, čo ti má do života dať. Hlavne sa neboj, nepremrhaj svoj život, neži ho nezmyselne a bez lásky, so strachom, ale otvor konečne viac dvere do svojho srdca a začni viac veriť ľuďom, pri ktorých sa cítiš dobre.