Nevadilo mi, že ma nie vždy podporoval v mojich snoch, ani to, že bol až prílišný realista a vždy povedal na plné ústa čo si myslí. Nič mi nevadilo.
Rozchod nie je príjemná záležitosť. Málo je tých, čo dokážu prekonať hnev, rozčarovanie a smútok a pretaviť tieto emócie do niečoho, čo je kreatívne a produktívne. Ty si to, čo stratíš. A je to pravda. Minulosť môžeš prekonať ale nikdy ju nevygumuješ. Bez ohľadu na to ako veľmi sa snažíme potlačiť spomienky, ony prídu a v momente kedy to absolútne nečakáme nás ovalia po hlave.
Úplne na začiatku sme si nepovedali dvakrát pekné veci. Aj tak som mala pocit, že nič nepochopil. A tak sa veci dali do pohybu. Stretli sme sa. A boli sme to znova on a ja. Ja a on. My. Takí, ako predtým. So všetkými tými maličkosťami, ktoré by si nikto okrem nás na tom druhom nevšimol. Chýbali sme si. Ja jemu a on mne. A naopak. Dokončujeme si vety, máme rovnaké myšlienky v ten istý čas a presne vieme, čo funguje na toho druhého. Spôsobili sme si v živote veľký chaos a zároveň ostali pri sebe aj v situáciách, kedy by ostatní už dávno odišli. Za to mu ďakujem. Lebo on zostal. Obaja sme mohli už 638192 krát odísť, ale nie. Je to takto fajn. Nepochopené. Čudné. Nemožné. Ale pre nás krásne.
