Potrebovala som ťa cítiť viac. Potrebovala som vedieť, že sme to stále my, že ide iba o nás, že žiadna tretia osoba medzi nami nie je. Naozaj som nechcela veľa. Iba na chvíľu prežiť to všetko odznova. Alebo aspoň časť z toho všetkého. Vedieť, že ma miluješ a kvôli inej ma neopustíš. Potrebovala som, aby si mi dal najavo, že to všetko vzniklo iba v mojej hlave, že sa nemusím ničoho báť. Že to čo práve prežívame je iba búrka, a tá pomynie.
Verila som, že to zvládneš. Nechcela som ti nič hovoriť, lebo som žila vo vymyslenej predstave o tom, že ma dokážeš chápať aj bez slov. Však vieš, hovorí sa, že ak je láska skutočná, netreba slov. Dvaja si rozumejú aj bez nich. Ale ty si nerozumel. Doteraz nechápem ako si nemohol vidieť tú bolesť v mojich očiach, ten strach, že o teba prídem. Namiesto toho, si to zmiatol pod koberec s tým, že sa to neoplatí riešiť. A asi máš pravdu. Keby to za to stálo, neskončilo by to. Nedalo sa ujsť pred tým čo sa stalo, ale mohli sme spoločne zabrániť tomu, aby to skončilo úplne a nikdy sa to neopakovalo.
