Ty ma nechceš a ja pre teba nemôžem spávať. Ty ma ľúbiš a ja ti svojou nedostupnosťou hádžem srdce do prachu. Prečo láska nemôže byť vždy obojstranná? Prečo niekomu ubížime, i keď ho máme radi a niekoho milujeme, i keď nám ubližuje?
Prečo sa rozum a srdce nemožu zhodnúť? Tiež občas túžiš svoje city skrotiť rozumom? Keď sa jedno srdce zlomí a nezahojí, zlomí ďalšie. Takto to pokračuje, až vznikne domino zlomených sŕdc, ktoré sa valí ako lavína, kým to jedno silné srdce nezastaví. Také, ktoré bude ľúbiť dosť na to, aby odpustilo do hĺbky, úprimne. Nielen ostatným, ale najmä sebe.
Odpúšťam si
Prepáč, že som sa zaľúbila. Ja naivka. Čo ty s tým vlastne máš? Prečo som sa ospravedlnila tebe? Cítila som sa pred tebou zle a hlúpo. Veď to absolútne nie je tvoj problém. Máme ostať kamaráti? Voláš mi o polnoci a čakáš, že zdvihnem, pretože sme kamaráti, keď si ma odhodil ako ponožky? Som podľa teba príliš impulzívna?
Ideme zo školy na chatu, ty mi hodíš svoj nový objav do postele, necháš ju ogrcať mi veci. Ešte sa prizeráš tomu, ako jej zopínam vlasy, pretože pre teba to očividne nebolo dosť dôležité nenechať ju spať v jej vlastných zvratkoch. A keď ma na tej istej chate vidíš hovoriť s iným mužom, povieš mi, že si odomňa nečakal, že si budem na chate hľadať nápadníkov.
Prepáč, vieš, koľko nocí som pre teba nespala? Koľko obedov mi nechutilo? Koľko dní som preplakala? Koľko času som ti venovala, keď som o tebe hovorila mojim kamarátkam? Za nič z toho mi nestojíš. Možno inej žene áno. Možno sa k druhej žene zachováš inak. Ale za to, ako si sa zachoval ku mne, kamarát, letíš do koša ako odpadky, ktorými si sa v mojich očiach stal.
