Prečo si mi vravel, že ma miluješ, keď si to tak nemyslel?

Spomínaš si na svoje posledné slová, ktoré si mi vtedy vyhodil pred oči? Spomínaš si, ako ma to zranilo a položilo na kolená? Alebo si bol zaslepený hnevom a myslel si len na seba? „Nelám si nad tým hlavu, nikdy som ťa nemiloval.“

Odkedy si mi tie slová povedal na rozlúčku, ubehlo už zopár mesiacov. Najskôr to boli mesiace plné plaču, sĺz, hnevu a kriku. Pýtala som sa samej seba, čo som spravila zle? Prečo si zmenil názor po toľkom čase, čo sme boli spolu? Kde nastala chyba? Dá sa to ešte všetko vrátiť?

Ale ver mi, že po čase som sa s tým vyrovnala. Nevyhľadávala som ťa na našich obľúbených miestach, nečakala som na tvoje správy s ospravedlnením. Nečakala som na to, že sa zjavíš pred mojimi dverami s kyticou ruží a všetko to oľutuješ. Nie. Teraz už taká nie som a ani nikdy ňou nechcem byť.

Strávila som veľa času ľutovaním samej seba, urážala som svoju osobu, pretože som si myslela, že som pre teba nebola dosť dobrá. Chcela som sa zmeniť, aby som si ťa získala naspäť. A to len kvôli tebe. Veľmi dobre si vedel, že som sa o to pokúšala. Vedel si, že som bola zničená a na dne. Celý čas si sa bál, že ma stratíš, ale nakoniec som ja stratila teba. Pozeral si sa na mňa akoby sme spolu nikdy nič nezažili. Akoby sme spolu netrávili veľa času. Akoby sme spolu nepreskúmali veľa miest a nespoznali nových ľudí. Akoby sme si boli cudzí. Neviem, kto ťa naučil tak dobre maskovať pocity, ale ver, že teraz už ma to netrápi. Bol si v mojom živote testom, ktorý som zvládla.

V hlave mi však ostala iba jedna jediná otázka, ktorej odpoveď ma najviac zaujíma. Nepýtam sa ťa ju s hnevom, nechcem na ňu vedieť odpoveď z ľútosti. Jediné, čo chcem, je vedieť dôvod.

Prečo si mi vravel, že ma miluješ, keď si to tak nemyslel?