Pri myšlienke na dnešné vzťahy ma napadajú rôzne názory, pochybnosti, úvahy. No jednou z mnohých otázok ostáva práve tá, ktorá trápi nás všetkých. Prečo vzťahy končia? Ako to, že existuje niečo silnejšie ako najmocnejší z pocitov, akým je láska?
Ľudia by mali začať brať zodpovednosť za svoje pocity a za nadchádzajúce činy, ku ktorým viedli práve ich pocity. Je pravdou, že ak sú si dvaja súdení, tak sú si jednoducho súdení. No taktiež je pravdou, že ak nie sú, tak na tom nikto nič nezmení. A osud, vesmír, či nazvi si to ako len chceš, ich od seba nakoniec rozdelí. No čo tí ostatní, ktorí len tak pustili z rúk niečo, s čím sa dalo tak nádherne pracovať? Niečo, čo ich v skutočnosti napĺňalo, no zároveň mali pocit, akoby im niečo chýbalo?

Dokáže maliar prestať pracovať so svojou obľúbenou maľbou len preto, že k jej dokončeniu mu chýba jedna farba? Nie, domaľuje ju. Tak prečo sa ľudia púšťajú človeka, ktorého majú radi, len preto, že im niečo chýba, že jednoducho nie sú dokonalí? Škoda, že nepochopia, že majú v sebe ukrytú silu, „domaľovať ho“.
Nebaví ma dívať sa na vzťahy, ktoré končia bez snaženia sa. Ktoré dokážu odkopnúť roky minulosti len tak, bez toho, aby sa pozreli do budúcnosti s jazvami na duši. Viem, aký je to pocit, ak začnete byť navzájom otrávení z prítomnosti toho druhého. Pocit, keď ti odrazu začnú vadiť veci, ktoré sa ti predtým zdali ako dokopy zapadajúca súčasť vášho krásneho obdobia. Viem, aký je to pocit, keď ti začne vadiť spôsob jeho rozprávania, to, ako spí, ako chodí, aký je.













