Mala si aj ty niekedy pocit, že muži sa radi hrajú s našimi citmi? Že nás vodia za nos, dávajú zmiešané signály a potom aj tak povedia zbohom? Dokážeme vôbec prísť na to, prečo to robia?
Samozrejme, ani my, ženy, nie sme bez viny. No keď sa na to pozrieme vo všeobecnom merítku a na ľudí okolo seba, je to viac žien ako mužov, čo večer kvôli niekomu plačú do vankúša. Je to stále viac žien, ktoré čakajú, kým im príde správa, pozvanie von, vysvetlenie. Sme to my, ktoré chceme narovinu vedieť, na čom sme. Nechceme hrať hry, ktorých pravidlá ani nepoznáme. Ak niečo cítime, tak to povieme. Ale prečo to isté nevedia spraviť aj oni?
Je možné, že u mužov stále prevládajú primitívne pudy? Že chcú získať iba trofej a ďalej slobodne žiť? Alebo sa hanbia za to, že si ich nejaká žena omotala okolo prsta? V dnešnej dobe, najmä u mladých mužov, je to zrejme aj druh „frajeriny“. Využijú nás a potom sa na tom s kamarátmi pri pive bavia. Niektorí z toho raz dospejú, a iní sa už nikdy nezmenia.
