Postupom času mi začali chýbať veci, ktoré mi predtým vadili

Akoby to bolo včera, keď som si zo schránky celá natešená vytiahla list. Vykrikovala a skákala som ako splašená. Prijatá! Nechápala som, ako je to možné, pretože som si kedysi nemyslela, že pôjdem na vysokú.

Prišiel deň D, keď už som stála pred domom, pobalená ako keby som šla na planétu Mars a so slzami v očiach, u mňa konkrétne to boli vodopády, som sa lúčila s mojimi najbližšími a krokom vpred som sa posunula o ďalší stupienok života. Dnes je tomu už rok, čo tu som. Stojím tu pred prázdnou izbou a spomínam.

zdroj: pexels.com

Cítim úplne nostalgické pocity, ktoré chcem pociťovať znova a znova. Letný semester skončil, skúškové taktiež a ja so smutným pohľadom hľadím na prázdnu izbu, ktorá bola kedysi neustále zaplnená rozhádzanými vecami, že Monika?

Dokonca mi budú chýbať aj tie večne vŕzgajúce dvere na skrini, ktoré ma vždy ráno zobudili, kým ja som sa mala ešte len prehadzovať na druhý bok. V kúpeľni ma už nečaká pani upratovačka, ktorá by mi rada porozprávala, kde a s kým bola včera na grilovačke, kým si ja umývam zuby. V noci nepočujem smiech, krik či beh po chodbách. Vrátnička už nemá na koho kričať a pohoršovať sa nad našimi činmi, ktorými sme ju vedeli naozaj prekvapiť. Na Facebooku mi už nevyskakujú upozornenia, kto komu zas niečo ukradol z chladničky.

Cez deň spíš a v noci žúruješ. Klasika vysokoškoláka. Zobudíš sa už len na bublinkujúci zvuk vyprošťováka, ktorým dôvodom pravdepodobne bola ťažko pretancovaná párty. Všetky kluby si teraz môžu aspoň na malú chvíľku vydýchnuť, pretože tam nebudeme my. Spontánne nápady a izbovice sa tiež často krát vyskytli a málo krát odmietli.

„Poďme si pozrieť film, nevadí, že máme písať seminárku. To počká.“

zdroj: unsplash.com

Pocit, kedy zistíš, že si tu sám prichádza v momente, keď je wifi silnejšie a hluk slabší. Mať večer wifi aspoň s dvomi čiarkami na internáte bol luxus. Dnes sú ,žiaľ, všetky čiarky zaplnené. A to, ako som kedysi chcela to, čo mám dnes, sa zrealizovalo a mne sa to zrazu nepáči. Prechádzam dlhou chodbou a nepočujem nič, iba moje kroky. Zamýšľam sa a stále si prehrávam čo sa tu dialo ešte pred mesiacom. Dnes je tu prázdne ticho. Všetko naokolo, na čo sa pozriem, vo mne vyvoláva neskutočnú nostalgiu a množstvo spomienok.

Niečo sa končí a niečo sa začína. Často aj to pekné, že? Pamätám si ako som mrmlala, keď som šla na internát a dnes to nechápem. Je u nás zvykom niečo odsudzovať ešte predtým ako to spoznáme. Pritom nevieme čo nás čaká, no už predom si vytvoríme vlastnú mienku, ktorú neskôr pravdepodobne zmeníme. Teraz pred ním stojím a spomínam. Postupne mi začali chýbať veci, ktoré mi predtým vadili. Síce odchádzam, no všetky tie momenty a situácie, ktoré som tu zažila si beriem so sebou. Jasné, určite sa teším domov, no malú časť domova opúšťam. Je zvláštne ako dlho nám niekedy trvá, kým si na niečo zvykneme a keď to už príde, musíme zrazu odísť. Razom nám príde smutno, pretože tu nechávame časť seba.

zdroj: pexels.com

Cítim úplne nostalgické pocity, ktoré chcem pociťovať znova a znova. Letný semester skončil, skúškové taktiež a ja so smutným pohľadom hľadím na prázdnu izbu a spomínam. Zatváram dvere, no zároveň otváram ďalšie.

Idem na miesta, kde zažijem opäť krásne a nezabudnuteľné momenty, ktoré si budem pamätať a nosiť so sebou navždy. Pre moje oči je táto izba síce prázdna, no pre moju dušu, sa tu nezmestí už ani obyčajný špendlík. Niekedy sa nám obyčajná miestnosť môže zdať tak prázdna a obyčajná, no v skutočnosti je tak plná, ako nie je je ani výrobňa zlata. Táto izba je otvorená pre človeka, ktorý bude taktiež pociťovať podobné pocity a zaplní ju znova. Odnesie si z nej niečo, no niečo tam nechá. Prevezme si ju niekto iný, a tak to ide dokola.

Presne o tom je život.