Keď som (neúmyselne) ublížila svojmu priateľovi, chcela som sa ospravedlniť. Musela som mu však k tomu poskytnúť rozsiahle vysvetlenie a následne to aj odôvodniť. Cítila som sa hrozne. Nebolo to niečo, čo by som rada vysvetľovala, ale ospravedlnenie bolo vtedy namieste.
Musela som to naozaj urobiť. Nebolo to jednoduché, pretože ako každý z nás, aj ja mám svoju hrdosť. Mám svoje zdravé sebavedomie, dôležitosť, svoju hodnotu, sebadôveru, a všetky tieto veci som si chcela zachovať.
Čo som sa za posledné obdobia naučila je to, že ľudia sú od seba veľmi odlišní. Môžu si myslieť jednu vec, ale druhý deň si už budú myslieť niečo iné. A to je v poriadku. Pretože viem, že aj napriek tomu, tí ľudia za to stoja.
No po čase som si uvedomila, že nie všetky ospravedlnenia si vyžadujú argumenty. Nie všetko si vyžaduje moje odôvodnenie. To nie je to, čo zo mňa môže spraviť lepšieho človeka. Naozaj nie, nespraví to zo mňa ani bohatšiu ženu, ani múdrejšiu ženu.
