Každá z nás má mamu, ktorá má mamu, ktorá rozprávala a starala sa o deti a vnúčatá podobným spôsobom. Určite viacerí poznáme vety: „Jedz, najedz sa, veď si daj, doma ti nedajú.“ Vždy to vedeli aj humorne poňať. Vždy ti dali drobné na keksík, či na buchtičku. Staré mamy vedeli, čo máme radi a aj vedia. Vedia aké jedlo milujeme, veď predsa, láska ide aj cez žalúdok. Núkali nás ovocím a zeleninou, prispievali k nášmu rastu a zdraviu. Keď sme boli chorí, vedeli nám dať cenné rady, aj také recepty, nad ktorými sme uvažovali či to vážne zjeme, vypijeme, alebo si priložíme na hrudník, no nakoniec vždy zabrali lepšie ako nejaké lieky.
Boli to časy, ktoré sa nám vryli do pamäti aj napriek tomu, že dnes si na to len zriedka spomenieme. No teraz niekedy bažíme po tých chvíľach. Radi by sme sa vrátili do detských čias a okúsili to detstvo, tú slobodu, ten život, tú chuť bylinkového čaju či palaciniek. Veď predsa každá babka rada urobila palacinky, alebo iné pochutinky vnúčatám. Vedeli nás rozosmiať, vedeli nás potešiť či pochváliť. Počúvali naše slová, ktorým sme niekedy nerozumeli ani my. Vedeli si nás zastať, ak sme niečo vyviedli. Zabávali sa s nami. Ukázali nám časť prírody, učili nás životu, ako sa starať o úrodu. Ukazovali nám prácu, ktorú vykonávali.
Odporúčané články
