O človeku, ktorý mi ukázal, že priateľstvo vie byť niekedy viac…

Vedeli sme o sebe už dlho. Ty si vedel, že existuje niekto, ako som ja a ja som zase vedela, že je niekto ako si ty. Vedeli sme o našej vzájomnej existencii, ale nikdy sme sa nerozprávali. Na ulici sme sa vídali často, no ani jeden z nás sa nikdy neodvážil vysloviť pozdrav. Až kým nás to okolie „neprinútilo“ urobiť.

Pamätáš si, na prvé slová, ktoré sme si povedali? Navzájom sme sa podpichovali, ale nikdy to nebolo nič, čo by nás vzájomne urazilo. Smiali sme sa. Niekedy až tak, že sme si museli slzy, ktoré nám vyšli z očí utrieť a lapať po vzduchu. Chodili sme von spolu s ostatnými kamarátmi, nebolo dňa, kedy by sme sedeli zavretí v izbe a ťukali do obrazoviek telefónov namiesto užívania si leta. Neľutujem minúty, ktoré sme spolu strávili. Ale podpichovanie po čase nabralo úplne inú úroveň. Narážky zasahovali do situácií, v ktorých sme neboli len „ty a ja“, bolo to naše spoločné „my“. „My„, to oslovenie, ktoré však nikdy nebolo skutočné. Ale tak to je lepšie, pre nás oboch.

Postupne si sa mi začal páčiť. Mala som kvôli tebe pobláznenú hlavu a neprítomný výraz nahradil žiarivý úsmev. A to naše spoločné písanie po nociach? Och, ako som to ja milovala! Správy na dobrú noc a dobré ráno som pokladala za súčasť každého dňa. Keď som sa takej správy nedočkala, vedela som, že ťa niečo trápi. Snažila som sa ti pomôcť kedykoľvek som vedela. No v konečnom dôsledku si bol vždy ty ten, ktorý pomáhal mne, keď som potrebovala pomôcť. Bol si výborný poslucháč. Neskákal si mi do reči a vedela som, že pred tebou nemusím zatajiť čo i len najmenší detail. Nehanbila som sa pred tebou rozprávať o mojich, aj zbytočných, aj dôležitých problémoch. Bol si tu vždy, keď som ťa potrebovala. No v jeden večer, v ktorý sme si písali ako obvykle, sme zmenili smer konverzácie. Zo žartu som spomenula vzťah, ale ty si to pochopil inak. Možno si aj sám niečo cítil, to sa už nedozviem. Ale tušil si, že chcem viac. Že sa ťa chcem dotýkať. Cítiť tvoju vôňu. Chcela som ti patriť. Chcela som byť tá, za ktorú sa nebudeš hanbiť a dáš celému svetu vedieť, že som tvoja.

Chceli by sme však pokaziť to pevné priateľstvo, ktoré sme poctivo pestovali? Chceli by sme, možno kvôli pár mesiacom, to všetko stratiť? Chceli by sme to všetko zničiť? Už nikdy by to potom nebolo ako predtým. Aj keby sme chceli ostať kamarátmi, bolo by to zvláštne. Okolnosti jednoducho nedovoľovali, aby sme tvorili pár. Zhodila som ružové okuliare a vymazala predstavy o tom, aké by to bolo a pochopila som, že takto je to pre nás oboch najlepšie. Vo chvíli, kedy si mi to povedal, som bola sklamaná. Chcela som byť tvoja. Ale len čas mi ukázal, že si sa za nás oboch rozhodol najlepšie. Nechcela som ti veriť a pripúšťať si, že by to tak mohlo byť. Teraz ti ale ďakujem za to, že si si stál za svojím a rozmýšľal si za obidvoch. Ďakujem ti, že si mi ukázal pravdu.

      A pozorujúc západ slnka už viem, že byť kamarátom je niekedy viac.                                                        A takto je to lepšie.