My ženy zvykneme byť vo všeobecnosti citlivejšie. Zvykneme veci viac prežívať a zväčša sa to nehanbíme prejaviť aj navonok. Alebo sa nám to nedarí zakryť. Niektorí nás kvôli tomu označujú za hysterky. Aj keď sa na ne niekedy premeníme, nemyslím si, že si už pri miernom prejave emócie zaslúžime túto nálepku. Podľa mňa sú výlevy emócií o mnoho lepšie než to všetko v sebe dusiť. Aspoň človek nevyzerá ako robot, ale tak, že naozaj žije.
Niektoré emócie sú výraznejšie než iné
U mňa je najhorší hnev. Aj keď sa mi nejakým zázrakom podarí ovládnuť výraz tváre, prezradia ma moje oči. Zúžia sa a stmavnú. Niekedy mimovoľne zatnem sánku či päste, až mi zbelejú hánky. To už druhá strana vidí koľká bije. Toľko k nenápadnosti. Niekedy sa mi podarí zadržať hádku a nejako to v sebe udržať. Problém je, že keď sa takýchto momentov naskytne viac, nikdy neviem, čo sa stane spúšťačom. Pomyslená miska pretečie a spustí sa hurikán. Keď sa raz rozbehnem, odnesú si to všetci bez rozdielu. Mňa to potom mrzí a ospravedlňujem sa, lenže to už je neskoro. Najhoršie je, že keď som už priveľmi nahnevaná a snažím sa to ovládnuť, rozplačem sa. Proste môj krik sa sám od seba mení v plač. Som si vedomá toho, že ten hnev musím ovládať, ale proste ten pocit, keď to už konečne nemusím dusiť je to ešte dlhá cesta. Veľmi mi pomáha joga. Naozaj dokáže úplne upokojiť a vyčistiť myseľ i telo. Skvelý je aj napríklad beh alebo akýkoľvek iný šport. V horšom prípade siahnem po sladkom alebo káve.
