Každý z nás potrebuje človeka, svoj záchytný bod, ktorý sa nestratí pri prvej hádke. Takého, ktorý zotrvá, aj keď bude najhoršie. Ktorý chápe, že život nie je prechádzka ružovou záhradou, a že aj búrky majú svoj zmysel a sám vie, že v tej búrke je stáť pri tebe tou najdôležitejšou vecou.
A takým človekom si pre mňa bola ty. Bola si mojim lanom, keď som sa topila. Padákom, keď som padala. Rebríkom, keď som sa chcela dostať na vrchol. Vedela som, že keď tu budeš ty, nikdy nebudem sama, a že stále, keď spadnem, podáš mi ruku a očistíš zodraté kolená.
No bolo toho na teba asi príliš. Zvládala si to iba do určitého bodu. Do bodu, ktorý nebolo jednoduché prekročiť a chcelo to možno viac pochopenia, lásky či uznania. A preto chcem teraz aj TEBE povedať jednu vec.
