Raz v noci som mala sen. Teda, nazvala by som to nočnou morou. Videla som nás, ako ležíme v našej posteli, rozprávame sa dlho do noci presne tak, ako to zvykneme robievať, a ty ma pritom hladíš po tvári. V tom sne som cítila absolútny pokoj a naplnenie, ktoré sa z ničoho nič premenili na smútok a sklamanie. Ty si sa postavil a odišiel so slovami, že už viac k sebe nepatríme. V hrudi som pocítila bolesť a v tom otvorila oči.
Boli tri hodiny ráno a ja som ležala vedľa teba v posteli, celá vystrašená, pretože dobre viem, že aj naše sny sa môžu naozaj stať realitou. Pomyslela som si na to, čo ak by to nebol sen. Dobre viem, že ma miluješ, lenže nie som žiadna naivka. Aj tie najzamilovanejšie páry sa rozchádzajú. Čo ak sa môj sen, ktorý naozaj žijem, premení v tú nočnú moru?
Viac som už nezaspala, pretože mi hlavou prebiehali možné scenáre. Neviem prečo sa my ženy občas takto týrame, aj keď je všetko v poriadku. No myslím si, že je dobré uvedomiť si, že láska nie je samozrejmosť. Aj keď, ja by som dala všetko za to, aby si bol mojou samozrejmou súčasťou už navždy.
