Neviem kedy pochopím, že je úplný koniec. Dá sa to vôbec pochopiť? Spomínam si na chvíle, keď sme sa spolu ešte len začali stretávať, ale aj na tie, keď sa naše kamarátstvo prehlbovalo až prerástlo v niečo oveľa krajšie. Rovnako ako vtedy aj teraz mám pri spomienkach úsmev na perách. Páčil sa mi tvoj hlas, tvoja vôňa, tvoj pohľad, jednoducho si sa mi páčil celý. Vždy som sa tešila na ďalšie stretnutie a po stretnutí, keď som prišla domov som čakala, čo mi napíšeš. Kamarátkam som o tebe hovorila stále, až ich to nudilo a chceli zmeniť tému, ale ja som vždy chcela rozprávať len o tebe. Veď ako zaľúbený človek.
Každý, čo si tým prešiel vie presne, o čom hovorím.
Po rozchode začne byť zrazu smutno. Veľmi smutno. Nejak sa mi nepodarilo prestať sa vracať v spomienkach k tebe a k pekným chvíľam, ktoré sme spolu prežili. Moja myseľ to pochopiť nechce a tak stále vytvára scenáre ako byť spolu a spevňuje ich tými najkrajšími spomienkami. Zo začiatku som myslela, že sa to urovná a všetko bude v poriadku. Ale ty si sa neozval. Deň. Dva. Týždeň. Mesiac. Až som to musela zobrať do vlastných rúk. A tam prišla rana. Obrovská rana.
