My ženy máme často tendencie všetko zveličovať. Ani láska nie je výnimkou. Niekedy máme toho pravého priamo pod nosom a nevidíme ho. Predstavujeme si, že príde v plnej paráde, naše srdce zaplesá, kľakne na koleno a zvyšok rozprávky sme, hádam, všetky už videli. Občas však stačí otvoriť oči a uvedomiť si, že ten pravý nemusí byť princ a ani mať koňa. To neznamená, že vzťah s ním by bol menejcenný a láska slabšia. Netvrdím, že máme znížiť zo svojich nárokov na partnera. Ale nemôžeme čakať, že láska na nás zavolá: „Haló, tu som!“ Preto si necháme ujsť našu šancu, necháme toho pravého odísť.
Povedzme si úprimne, ktorej z nás nelichotí, ak o ňu muž prejaví záujem?! Pri jednom nepreskočí povestná iskra, pri druhom fyzická príťažlivosť, o treťom si počula, že má každú noc v posteli inú. Takto preberáme jedného za druhým. Na každej druhej párty potom máme “ plačúcu chvíľku“ o tom, ako nás nikto nechce, aké sme samé, ako nám je ťažko. Príde chlapec, ktorý ťa chce utešiť a povie ti, že on by s tebou bol veľmi rád. Tvoje srdce obalí teplo a ty sa tešíš, že milí chlapci nevymreli. Ani ťa nenapadne, že to mohol myslieť vážne, však? Bez rozmyslenia ho necháme odísť.
