
Asi nastala chvíľa, keď si povieme zbohom, z jediného dôvodu a to, že neexistuje žiadna druhá možnosť. Síce to bude bolestivé a zničujúce, ale nikdy nebolo jednoduché opustiť niekoho, koho milujeme.
Nemôže byť pohodlné zvykať si znovu na osamelé večery, na rána v prázdnej posteli, na odchod z domu bez bozku, na zaspávanie bez popriatia sladkých snov. Vždy je dobré mať milovaného človeka po boku, starať sa o neho. Či už variť, prať, upratovať, fyzicky či psychickú pomáhať alebo podporovať.
Jednoducho je to oveľa príjemnejšie ako byť sám, pretože neprestajná samota je zničujúca. Ale my sa aj tak musíme naposledy objať a pobozkať. I keby si neprestajne voláme alebo sa navštevujeme vždy keď sa dá, už to nepôjde. Stále bude medzi nami objemný a hlboký oceán, ktorý nám nedovolí mať to najdôležitejšie po svojom boku práve vtedy, keď potrebujeme. Nedovolí nám darovať si objatia a ani bozky. Rozdelí nám cesty, sny, túžby, ciele a vlastne všetko, čo tvorilo naše MY.












