Náročné obdobie pre dušu a veľa nevypovedaných otázok.

Chcem byť sama, sama v mojom tele, v mojej mysli, chcem oddychovať od všetkých tých vonkajších šumov. Mať prázdnu myseľ a ležať niekde na pláži.

Tomuto môjmu bohužiaľ len želaniu predchádzalo veľa trápení, veľa nevyriešených otázok a veľa prebdených noci. Stále dookola rozmýšľam nad tým, ako by sme mohli veci urobiť lepšie. Ako by sme mohli pochopiť jeden druhého? Ako by sme mohli žiť bez obáv a strachu z toho, že všetko zlé sa jedného dňa aj tak zopakuje? Bojím sa, že toto rozmýšľanie sa v mojej hlave nikdy neskončí. Nie pokiaľ budem žiť v prostredí, kde ľudia myslia iba na seba, kde ich problémy zabraňujú vidieť krásne ráno, či smiech v srdci toho druhého.

Zdroj: unsplash.com

Keď som bola malá a hrala sa na to, aká som dospelá, nič som v skutočnosti nechápala. Nechápala a nevedela som, že byť dospelou je v skutočnosti viac psychický náročne ako fyzicky. Denne sa trápim nad vzťahmi, ktoré okolo seba vidím, a ktoré ma či chcem alebo nie veľmi ovplyvňujú. Trápim sa nad vzťahmi s mojimi najbližšími a nerozumiem. Nerozumiem ako môže niekto, kto pred časom tak veľmi miloval, povedať už nechce s vami ži? Ako môže niekto kričať na toho druhého, že sa zmenil, keď on sa v skutočnosti zmenil viac? Alebo ako je možné, že ľudia viac píšu ako sa rozprávajú? Je možné aby vzťahy medzi ľuďmi prestali fungovať, kvôli diaľke? Je možné, aby sme žili dva životy, pričom ani v jednom nie sme šťastní? Ako je možné, že dobré vzťahy, komunikácia a spoločne strávený čas sa stratili, a neviem prísť na to čo sa s nami stalo?

zdroj: unsplash.com

Nerozumiem, no aj napriek tomu sa každý deň snažím byť človekom, ktorý je chápavý, milý a dobrosrdečný. Ráno vstávam s pocitom, že toto môže byť nový začiatok. Nová cesta, ktorá dáva mi nádej, že aj napriek tomu, že včera som zlyhala, dnes je tu nový deň, kedy mám šancu začať od znova.

Moja duša zrazu veľmi trpí.