Tesne pred tým, ako som stretla jeho, začínala som si myslieť, že dobrí muži už neexistujú. A že láska si ma už nenájde, možno len pár príležitostných milencov, pri ktorých platí pravidlo „nezamiluj sa“. Bola som v tom, že všetkých tých dobrých mužov som prenechala svojej minulosti a iných už nenájdem. Minimálne len tých, ktorí to na dobrých, chápavých a pozorných hrajú do doby, kým od teba nezískajú to, čo čo chcú.
Ale potom prišiel ON.
A svet sa zdal krajší ako kedykoľvek predtým. Bola som zamilovanejšia viac, ako som si dokázala predstaviť. Priniesol mi do života lásku tak čistú, úprimnú a krásnu, že som viac po inej netúžila. Nosí mi kvety len tak, lebo je streda, lebo viem, ako ich máš rada, lebo ti chcem urobiť radosť. Nie preto, že máš sviatok, poprípade je Valentín a hodí sa to. Ale preto, že mi chce vyčariť úsmev na tvári.
Vie, že trepem nezmysli, ale predsa ich dookola počúva. Občas som hysterická, detinská alebo príliš citlivá, no on ma drží za ruku, ubezpečuje, že všetko bude v poriadku, že sa nič zlé nestane, a že ma hrozne miluje. Príde vždy, keď ho potrebujem a nerád odo mňa odchádza.
