„Zodvihni ľavý kútik, teraz pravý kútik. Hm, lepšie. No chýba mi tvoj úprimný úsmev. Nie tento.“ Zmizol kvôli inému, no objavil sa vďaka tebe.
Vždy som bola typ dievčaťa, ktoré malo úsmev na celej tvári a žiarila ním. Dostávala som komplimenty o tom, aký mám nádherný úsmev a otázky typu ako je možné, že som stále taká šťastná a spokojná. Vedela som každú maličkosť pretočiť na významnú vec a tešila sa z nej. Ale, keď odišla z môjho života osoba, ktorá bola jedným z hlavných dôvodov úprimného úsmevu, odišiel aj ten.
Snažila som sa radovať z maličkostí, no vtedy to nebolo možné. A tak prišiel na rad úsmev, ktorý hovoril „som v poriadku, naozaj.“ A čo znamenal? Nebola som. Len som si želala, aby som si nemusela prikrášľovať realitu. Pripadala som si prázdna, zbytočná a s nechuťou som čelila ďalším dňom.
